AKO SA TO ZAČALO
Na obecnom úrade v Tureckej je uložený dobový dokument, pochádzajúci z roku 1957. V tomto autentickom dokumente je zaznamenané, ako vznikla myšlienka krňačkových pretekov. V spomínanom roku sa drevo zvážalo na krňačkách z Močarnýho za Hrobok, za pomoci mládeže, ktorá si takto privyrábala nejaký ten groš. Večer sa mládežníci stretli v krčme v Tureckej a popri reči sa mládenci začali prekárať, ktorému idú krne rýchlejšie. Nakoniec na reči nedali, ale rovno sadli na krne a sami sa spustili cestou, ktorou inokedy vozili drevo. Bola to ohromná zábava a tak im napadlo, usporiadať naozajstné krňačkové preteky. Nultý ročník sa konal na trati z Podhornej lúky do Čilíkov na Krížne cesty a pretekárom čas merali na „budíčkoch“. Víťazmi sa stali všetci zúčastnení.
V Tureckej si krňačkové preteky nechali dokonca patentovať. A tak sa tu každoročne, takto vo februári, konajú Majstrovstvá Slovenska v tejto netradičnej disciplíne. To, že spustiť sa dolu svahom na tradičných drevených krniach, je pre chlapcov veľká zábava, dokazuje aj fakt, že o preteky býval taký veľký záujem, že postupne vznikol okrem Majstrovstiev Slovenska aj Slovenský pohár. Niekoľko pretekov rozložených do celej zimnej sezóny sa koná v rôznych obciach prevažne na Horehroní.
KRNE, KRŇAČKY, KRNOHE?
Pomenovanie týchto špeciálnych saní sa líšilo podľa jednotlivých regiónov, kde sa používali. Krnohy sú vlastne veľké drevené sane. Oveľa väčšie ako tie, na ktorých sa sánkujú naše deti. Na ich výrobu sa používalo drevo zo samorastov. Na začiatku to znamenalo chodiť celé dni a dlhé hodiny hľadať ten správny kus dreva. Navyše bolo potrebné počkať si na správne obdobie, kedy ho bolo vhodné vypíliť. Strom, ktorý bol vhodný na výrobu krní, musel mať dostatočnú hrúbku aj ohnutie, musel byť zdravý a nesmel mať hrče. Najčastejšie sa krne vyrábali z javora. Na ich výrobu sa nepoužil ani jediný klinec. Celé sane držia pokope drevené časti, zvané piestiky alebo opleny. Sú to kolíky, vyrezané z jaseňa alebo bresta. Výroba krní bola veľmi zdĺhavá a pomerne komplikovaná.
Rozprávanie o dobrovoľníctve v tropických dažďových pralesoch na Sumatre a o čistení pláží priľahlých ostrovov v Indonézii. Pomoc pri ničení pytliackych pascí a ochrane ohrozených druhov zvierat – tigrov, slonov a orangutanov. Život meniaca skúsenosť, kde si človek uvedomí, ako málo naozaj potrebuje k životu a pripomenie si skutočné hodnoty, akými sú zachovanie pôvodnej prírody a divokých zvierat. Večerné zaspávanie pri hmyzích symfóniách a ranné prebúdzanie sa za zvukov pralesného vtáctva a opíc, pitná voda v riekach, žiadna zbytočná elektronika – to všetko zažijete s fascinujúcim rozprávaním Tomáša, z jeho ďalekých ciest. Keď sa našiel vhodný samorast, majstri ešte nemali ani zďaleka vyhraté. Drevo muselo minimálne rok postáť v kôre, aby dobre vyschlo. Keď bolo dobre odležané, prepílili ho na polovice, aby dosiahli rovnaký tvar na oboch stranách krní. Potom sa nahrubo opracovali. Kvalitne vypracované krne však vydržali minimálne 50 rokov. Obľúbeným prostriedkom na zvážanie dreva boli hlavne v Starohorskej doline, na Horehroní, či Podpoľaní. Zvážanie dreva na krňačkách bola veľká drina a aj veľmi nebezpečná práca, plná adrenalínu. Drevo sa zvážalo z veľmi strmých svahov. Náklad, naložený na krne, často vážil 200 až 300 kg. Ak sa pri zvážaní človeku podlomili nohy, alebo sa mu na svahu pošmyklo, sane rýchlo naberali rýchlosť a stávali sa neovládateľné. Tomuto sa snažili zabrániť tým, že za krne sa vždy priviazali väčšie brvná dreva, aby sane takto spomaľovali.
A ODKIAĽ SA TU VZALI?
Tieto drevené sane, ktoré sa ešte aj dodnes výnimočne používajú ako pracovný nástroj – pomocník pri zvážaní dreva v ťažkom teréne, pochádzajú z Tirolska. Práve v tejto horskej oblasti v Rakúsku sa krňačky používali už v 16. storočí. To bolo obdobie, kedy sa v horách okolo Banskej Bystrice vo veľkom ťažila meď a striebro. Vznikali banícke aj uhliarske osady. A tam bolo treba naozaj veľké množstvá dreva. Tak si cestu z Tirolska našli krne aj do srdca Slovenska.
V 19. storočí uhliarstvo začalo postupne zanikať, ale sane, ako osvedčený prostriedok na zvážanie dreva, už ľudia z rúk nepustili. Také tie tradičné poctivé krňačky sa určite nájdu na nejednej povale. Viac ako 100-ročné krňačky si môžete pozrieť aj v Slovenskom lyžiarskom múzeu v Podkoniciach.
NA KRŇAČKÁCH DNES…
Na pretekoch majú povolenie na štart aj modernejšie, ohýbané krne, ale musia dodržať jediné pravidlo – krňačky nemôžu byť vylepšené plechmi na sklzniciach. Celé krňačky musia byť len drevené. Rýchlosti a lepšiemu kĺzaniu si môžu pretekári pomôcť parafínom, či bravčovou masťou.
Krňačkové preteky v Tureckej sa konajú na tej istej trase, ktorou v minulosti viedli osvedčené uhliarske cesty. Organizátori si na príprave trate dávajú záležať a všetko robia tradičným spôsobom, bez použitia akýchkoľvek mechanizmov. Trať musia dobre pripraviť už na jeseň, ešte skôr, ako padne prvý sneh. Opadané lístie dôkladne vyhrabú a z trate vyzbierajú kamene, aby mohla dobre premrznúť. Terén poriadne udupú nohami, keď padne sneh, skontrolujú, či je ho dostatok a kde je treba, dohodia ho. Nakoniec celú trať prejdú dobre naloženými, ťažkými krňami, aby upravená trať vydržala rôzne výkyvy počasia aj odmäk.
MUSHING
Alebo psie záprahy. Šport, ktorý je zároveň životným štýlom, lebo psíky, ktoré záprah ťahajú, sú živé tvory, ktoré potrebujú vašu starostlivosť, lásku aj výchovu. Psí záprah, to sú dva alebo viac psov v postroji, ktorý ťahá svojho mašéra (inak psovoda) na špeciálnych saniach, alebo na riaditeľnom vozíku. Existuje hneď niekoľko druhov záprahov. Pulka a skijöring je jazdec na bežkách, ťahaný psom, Bikering je cyklista, ktorého ťahá pes, Canicross je bežec so psom, Wight pulling je ťahanie záťaže a Jogging je klus so psom.
Keď sa povie psí záprah, asi sa vám vybavia sane so psím záprahom niekde na Aljaške na najznámejších pretekoch sveta Idiator. Ale pravda je, že psie záprahy si našli svoje miesto po celej Európe a aj na Slovensku.
PSIE ZÁPRAHY A SLOVENSKO
Po prvý krát prišli Slováci do kontaktu so psími záprahmi v 70. rokoch 20. storočia, pri natáčaní seriálu „Útek zo zlatej krajiny“ na Donovaloch. Prvé preteky sa konali ešte o desaťročie neskôr. V roku 1988 sa v Kokave na Rimavicou na trať postavili záprahy, ktoré ťahali československé vlčiaky a krížence.
V 90. rokoch 20. storočia sa však na Slovensku stal populárnym chov plemena „sibírsky husky“. Prvé preteky nedali na seba dlho čakať a konali sa v rokoch 1991 a 1992 v Štrbe, Závažnej Porube aj na Donovaloch.
V roku 1992 si starosta obce Donovaly, Miroslav Daňo, zaobstaral svojho prvého psíka plemena „aljašský malamut“. Spojil sa s chovateľom sibírskeho huskyho, Pavlom Oravcom, s ktorým vytvorili tandem. Prvých pretekov na Donovaloch sa zúčastnilo 24 pretekárov a preteky zaznamenali obrovský záujem verejnosti. A tak sa postupne psie záprahy na Donovaloch udomácnili. Prvé medzinárodné preteky tu zorganizovali už o dva roky neskôr a o ďalšie dva, v roku 1996, dostali Donovaly právo zorganizovať prestížne Majstrovstvá sveta. Preteky boli výborne zorganizované, trate perfektne pripravené a celé preteky mali vysokú úroveň. Nechýbala priam elektrizujúca atmosféra, o ktorú sa postarali tisíce návštevníkov. Na Majstrovstvá sveta sa vtedy prihlásilo 138 pretekárov, so 707 psami, zo 14 krajín sveta.
To, že Donovaly si svoje miesto na mape sveta pretekov psích záprahov naozaj zaslúžili, potvrdili aj v roku 1999, kde sa tu znovu zopakovali Majstrovstvá sveta. Preteky opäť nesklamali svojou vysokou úrovňou a tešili sa obrovskému záujmu návštevníkov aj médií. Pretekári si pochvaľujú aj náročnosť trate, ktorá využíva všetky možnosti hornatého terénu s lesmi, aj otvorenými svahmi a údoliami.
SKOKY NA LYŽIACH V MESTE POD URPÍNOM
Športové dianie v našom meste, v 30. rokoch minulého storočia, predstavovali predovšetkým skoky na lyžiach. V Srnkovej bol postavený skokanský mostík, ktorý pomenovali po M. R. Štefánikovi. Predposledný januárový deň v roku 1933 ho slávnostne otvorili za účasti 4000 divákov. Úplne prvý skok predviedol pretekár Ski klubu Jozef Daňo. Jeho výkon nebol veľmi podarený, pretekár sa zranil tak, že ho sanitka odviezla do nemocnice. V otváracích pretekoch skákalo spolu 20 pretekárov a viacerým z nich sa ich skok neveľmi podaril. Bolo to aj pre to, že v meste nebolo pred pretekmi dostatok snehu, na doskočisko ho museli navážať a kvôli nepriaznivým podmienkam si pretekári nemohli skoky vyskúšať. Medzi divákmi, ktorí preteky sledovali bol aj budúci absolútny rekordér tohto mostíka, Štefan Slivka, ktorý 22. februára 1942 v pretekoch o Putovný pohár mesta Banská Bystrica skočil 70 m.
Mostík v roku 1933 ešte vylepšili a stal sa najlepším a najmodernejším skokanským mostíkom v Československu. V roku 1935 sa tu konali exhibičné preteky, na ktorých bolo prítomných až 10 000 divákov. V tom roku bolo v Banskej Bystrici evidovaných 13 045 obyvateľov s trvalým pobytom. Ski klub, ktorý mostíky prevádzkoval, viedli šikovní a pre vec zapálení funkcionári, ktorí dokázali organizovať kvalitné vrcholné podujatia na celoštátnej a aj medzinárodnej úrovni. Banská Bystrica sa tak stala lyžiarskym centrom s renomé v Európe a Banskú Bystricu začali prirovnávať k alpským lyžiarskym strediskám.
SKOKANSKÉ MOSTÍKY NA ŽLTÝCH PIESKOCH
V Banskej Bystrici existoval najprv skokanský mostík v Laskomeri. Tento však nespĺňal potrebné parametre pre usporiadanie pretekov a tak v roku 1929 mestská rada odsúhlasila stavbu nového skokanského areálu. Na Žltých pieskoch vyrástli tri skokanské mostíky K-19, K-38 a K-63. Mostíky sú pokryté umelou hmotou a vybavené umelým osvetlením s celoročnou prevádzkou. Areál, spolu s skokanským areálom v Dubinách, predstavujú jediný takýto funkčný priestor na Slovensku, ktorý je vhodný na prípravu mladých skokanov na lyžiach.
SKÁKANIE PRE NEBOJÁCNYCH AJ V SELCIACH
Veľkú tradíciu majú skoky na lyžiach aj neďaleko Banskej Bystrice, v obci Selce. Areál Dubiny je nielen skokanský, ale nachádza sa tu aj bežecký ovál a tak je toto miesto vhodné aj pre disciplínu severská kombinácia. Dubinský areál tu vyrástol v 60. rokoch minulého storočia. Prví pretekári, ktorí si vyskúšali novučičký mostík boli Jozefovia Kliment a Filipko, ktorí sa zaslúžili o vznik celého skokanského areálu. To, že Selčania majú skákanie doslova v krvi, dokázal klan Mesíkovcov. Piati bratia a sestra sa zaslúžili o návrat skokov na lyžiach na Dubinské mostíky v čase, kedy na tento šport v obci takmer zabudli. Miestny lyžiarsky klub Ski Selce znovu obnovil v roku 2014 najúspešnejší reprezentant – Martin Mesík. Práve Martin reprezentoval Slovensko na dvoch zimných olympiádach – v Nagane a Turíne. Spoločnú krv majú čiastočne aj s bratrancom Mesíkovcov, Ladislavom Patrášom, ktorý našu krajinu reprezentoval v severskej kombinácii na ZOH v Calgary. V časoch najväčšieho rozmachu skákania v Selciach, vyrástlo na mostíkoch v Dubinách 8 slovenských reprezentantov, čo je nevídaný unikát.
Na skokanskú tradíciu v Selciach nadväzujú aj ďalšie generácie rodiny Mesíkovcov, ale aj veľa ďalších malých pretekárov, ktorí sa s nadšením a nemalou dávkou odvahy s vervou púšťajú dolu mostíkom.