CECHY V SLOBODNOM KRÁĽOVSKOM MESTE
Banská Bystrica svojím prerodom na slobodné kráľovské mesto v roku 1255, kedy túto výsadu Bystrici
udelil kráľ Belo IV. získala tzv. kráľovské privilégiá. Jedným z týchto privilégií – práv, bolo právo
trhovníkov a remeselníkov. Vďaka tomu mohlo mesto pravidelne organizovať týždenné trhy a aj
výročné trhy. Remeselníci sa organizovali do cechov, v ktorých sa združovali remeselníci rovnakého
remesla. Cechy dávali práci majstrov remesla punc zaručenej kvality a tak pomáhali rozvoju
hospodárskej prosperity v meste.
AKO CECH FUNGOVAL
Každý cech mal svoju hierarchiu. Na čele cechu stál cechmajster. Riadnymi členmi cechu boli majstri
cechu, ktorí, okrem podnikania v danom remesle, mali pridelených aj svojich učňov a tovarišov. Najnižší
stupeň tvorili učni – akísi študenti vybraného remesla, ktorí u majstra študovali, učili sa. Takto pracovali
približne dva až tri roky. A ak dokázali svoju šikovnosť a v remesle sa dostatočne zdokonalili, postúpili
na ďalší stupeň – tovarišov. Tovariši pracovali u majstra 15 až 16 hodín denne a zaúčali sa aj do spôsobu
obchodovania so svojim tovarom. Keď boli v týchto zručnostiach dostatočne vyučení, odchádzajú na
jeden rok vandrovať. Tento rok cestovali s vyrobeným tovarom po celej Európe a všetky svoje
vandrovnícke remeselné úspechy zaznamenávali do vandrovníckej knihy. Po roku na vandrovke čakal
tovariša posledný rok v majstrovskej dielni, bol to tzv. „majstrovský rok“, kedy tovariš pracoval na svojej
záverečnej remeselníckej práci a tak vlastne skladal skúšku, aby sa mohol stať majstrom cechu.
Cechy okrem toho, že združovali majstrov, tovarišov a učňov, rozvíjali svoje remeslo a obchodovali
s tovarom, starali sa aj o sociálne zabezpečenie svojich členov a ich rodinných príslušníkov.
Cechmajster pravidelne zvolával cechové schôdze, v cechu sa oslavovali úspechy nových majstrov
cechu, ale aj svadby. Cech sa staral o pohreb svojich členov aj o zabezpečenie pozostalej rodiny.
Nechýbali špecifické rituály prijatia nových členov do cechu.
Cechmajster – predstavený cechu, sa volil vždy na jeden rok. Dbal hlavne na dobré meno cechu, mal
právo trestať previnilcov voči pravidlám, opatroval cechovú truhlicu, v ktorej boli uchovávané
písomnosti cechu aj cechové peniaze, či prideľovanie tovarišov majstrom. Okrem toho mal tiež
najlepšie trhové miesto a tiež si vyberal sám svojich tovarišov.
Činnosť cechov upravovali cechové artikuly – pravidlá fungovania cechu, ktoré pri zakladaní cechu
musela schváliť mestská rada a podpísať richtár. Až potom sa právoplatne zrodil cech. Cechové artikuly
mali okrem právnej a svoju ceremoniálnu funkciu. Boli starostlivo uložené v cechovej truhlici a každá
schôdza cechu sa začínala prečítaním týchto základných cechových pravidiel. Artikuly tak symbolizovali
legálnosť, česť a tradície celého cechu.
Každý cech mal svoj znak, ktorý bol súčasťou cechového štítu, cechovej zástavy, pečatidla a tiež bol
vyobrazený na cechovej feruli – symbole moci cechmajstra. V znaku boli zvyčajne vyobrazené
charakteristické nástroje pre daný cech. Napríklad krajčíri mali v znaku nožnice, nožiari nože, zámočníci
kľúče. Každý cech si zvolil aj svojho patróna, svätca, ktorý ochraňoval príslušné remeslo a remeselníkov.
BOHATÍ OBCHODNÍCI V MESTE, REMESELNÍCI V OKOLÍ
S rozvojom Banskej Bystrice, keď sa stala slobodným kráľovským mestom, s príchodom nemeckých
hostí, ktorí osídľovali aj náš región, rozvíjali sa aj remeslá, ako pridružené služby popri banskej činnosti.
Remeselnými strediskami sa stávali menšie sídla v okolí kráľovského mesta. Medzi prosperujúce
remeselnícke dediny tak patrila napríklad susedná Radvaň, kde sa začal organizovať aj legendárny
Radvanský jarmok, ktorý si svoju tradíciu zachoval až do dnes.
O VÝZNAMNÝCH CECHOCH A PREČO SA BAŠTY VOLALI PODĽA CECHOV
Najstarším cechom, ktorý vznikol v Banskej Bystrici bol cech mäsiarov, zrejme aj preto, že bolo treba
nachovať veľké množstvo ťažko pracujúcich baníkov v okolitých horách. V meste fungovali dva
samostatné mäsiarske cechy – slovenský, ktorý svoje staršie artikuly dal overiť mestskej rade v roku
1443 a nemecký, ktorý mal artikuly potvrdené až v roku 1586, prepisom starších artikúl.
Mäsiari mäso spracovávali a, samozrejme, mali právo s ním aj obchodovať. Bitúnky na porážanie
dobytka sa nachádzali väčšinou na okraji mesta, pri Hrone. Mäsiari mali svoju vlastnú ulicu, dnes už
neexistujúcu, ktorá sa nachádzala v priestore od Mäsiarskej bašty smerom na Kapitulskú ulicu.
Mäsiarske trhové miesta boli zriadené na hornom konci Kapitulskej ulice. Bolo to údajne preto, že
v tejto ulici bol dlho tieň a dostatočný prievan, čiže podmienky vhodnejšie pre zachovanie kvality mäsa.
V meste a blízkom okolí fungovalo v priebehu 300 rokov množstvo ďalších cechov. Veľmi slávni boli
napríklad súkenníci, hrebenári, či garbiari z Radvane, ktorých výrobky boli obľúbené aj na trhoch v Pešti.
Fungovali tu tiež cechy debnárov, krajčírov, ševcov, tesárov, nožiarov, kováčov, medirytcov, cinárov,
zámočníkov, čižmárov, zlatníkov, hodinárov, kamenárov, murárov, ale aj cech hrnčiarov, či kachliarov.
Nevyhnutní pre život boli tiež pekári, drevorubači a uhliari, či prachári a puškári. Mnohí z remeselníkov
mali tak kvalitné výrobky a prácu, že boli žiadaní aj v ďalekých krajoch po celej Európe.
Medzi jedno z pravidiel cechu patrila aj povinnosť členov cechu starať sa o ochranu mesta v prípade
nebezpečenstva. Preto mali jednotlivé cechy ako svoje sídla určené často bašty. V stredoveku bola
Banská Bystrica kompletne opevnená kamennými múrmi, ktorých súčasťou bolo spolu 18 bášt. Do
dnešných čias sa zachovalo 7. Tri sú súčasťou vnútorného opevnenia – v mestskom hrade (Pisárska,
Banícka a Farská). A zvyšné štyri boli začlenené do vonkajších mestských hradieb – Mäsiarska
a Pekárska (Čižmárska), ktoré sa nachádzajú v areáli Múzea SNP. Šusterskú baštu nájdeme za bývalým
kinom Hviezda a posledná bašta stála pri Lazovnej bráne, nájdeme ju na križovatke Lazovnej a Katovnej
ulice. Členovia cechov mali napríklad povinnosť pomáhať pri požiaroch, povodniach, ale aj proti
nepriateľským útokom, ktoré neboli v tomto období ničím výnimočným.
AKO SA DROTÁR STARÝCH HÔR, DOSTAL K VÝROBE FRANCÚZSKEHO SYRA
Možno by ste nečakali, že oblasť Banskej Bystrice patrila v minulosti k regiónom, kde sa vyrábal aj
francúzsky syr typu „Trapist“ a „Roquefort“. Ak za tým čakáte nejakú poetickosť, mýlite sa. Ako vyrábať
Trapist sa totiž naučil jeden drotár zo Starých Hôr, ktorý vyrábal pre francúzskych producentov tohto
syra špeciálne prederavené plechové formy. Výroby trapistu a neskôr aj rokfortu sa potom ujal
bryndziar, majster Burkhart v bryndziarni v Mičinej. Stalo sa tak v roku 1883. Syr bol zrejme veľmi
chutný a kvalitný, pretože už v roku 1894 vznikla exportná firma na obchod so syrmi z Mičinskej
bryndziarne, ktorá podľa záznamov vyprodukovala v spomínanom roku 4000 ks rokfortu a 2000 ks
trapistu. Legendárny syr s modrou plesňou, ktorý je dodnes celosvetovo mimoriadne obľúbený, si
Francúzi patentovali ochrannou známkou. Rokfort tak v u nás poznáme pod názvom „Niva“.