KAROL KUZMÁNY
16. 11. 1806, Brezno – 14. 8. 1866, Štubnianske Teplice
Básnik, teológ, národný dejateľ, ktorý významne formoval slovenskú poéziu a národné povedomie Slovákov v ťažkých revolučných rokoch. Patril k tvorivým romantickým básnikom, ktorý pôsobil na pomedzí období medzi klasicizmom a romantizmom. Narodil sa pred 215. rokmi v Brezne do rodiny literárne činného evanjelického farára Jána Kuzmányho. Bol posledným z deviatich detí. V profesii nasledoval svoj otca, ktorý bol tiež evanjelickým farárom a venoval sa aj literatúre.
Karol Kuzmány sa zapísal do dejín slovenského národa a dlhšia kapitola jeho života sa odohrávala práve v meste pod Urpínom. Svojím podmanivým hlasom a oduševneným prejavom dokázal primäť zastaviť sa a počúvať všetkých bez rozdielu. Rovnako evanjelikov, ako aj katolíkov. Zapaľoval srdcia Slovákov pre ich vlastnú spisovnú reč a pestoval v nich lásku k národu a k vlasti. Literárne tvoril hlavne v mladosti, neskôr pôsobil ako univerzitný profesor, evanjelický superintendant a podpredseda Matice slovenskej. Zomrel pred 155. rokmi v Štubnianskych Tepliciach (dnes Turčianske Teplice). Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
MLADÝ…
Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Dobšinej a v Gemeri. Tu sa intenzívne venoval jazykom. Naučil sa latinčinu, gréčtinu a maďarčinu. V roku 1822 nastúpil na lýceum v Bratislave, kde sa naplno rozvinulo jeho národné povedomie. So záujmom študoval dejiny Slovanov, slovanskú kultúru a blízka sa mu stala poézia Jána Kollára. Neskôr pôsobil ako vychovávateľ v rodine Jána Prónaya v novohradskom mestečku Romháni (dnes Lipany), kde sa naučil ďalší jazyk – francúzštinu. Odtiaľ odišiel študovať na nemeckú univerzitu v Jene, kde študovala väčšina štúrovcov. Najviac ho tu ovplyvnili myšlienky profesora filozofie Jakuba Friedricha Friesa a profesora histórie Heinricha Ludena. Kuzmány odmietol kantovskú filozofiu a naopak, prijal filozofické názory Hegela, podobne ako väčšina štúrovcov.
PO ŠTÚDIÁCH…
V rokoch 1829 – 1830 pôsobil ako profesor na kežmarskom gymnáziu. Bol tiež vedúcim Spolku slovenských študentov a snažil sa mládež vychovávať k láske k slovenskej literatúre a histórii. V Kežmarku Kuzmány napísal oslavné básne na Tatry, ktoré považoval za majestátny symbol Slovenska. Potom pôsobil dva roky ako evanjelický farár vo Zvolene. Po roku 1832 ho osud zavial na faru do Banskej Bystrice, kde ako farár prežil nasledujúcich 20 rokov. Tu sa už naplno venoval aj literárnej činnosti a v roku 1836 začal vydávať literárnu revue Hronka. Stal sa priekopníkom literárneho života 30. rokov 19. storočia.
Svojim vrúcnym vzťahom k slovenskému národu a slovenskej vlasti sa nikdy netajil, medzi jeho najbližších priateľov patrili mnohí štúrovci a tak čoskoro musel čeliť viacerým útokom maďarských úradníkov. V Bystrici sa prestal cítiť bezpečne a preto prijal miesto profesora praktickej teológie na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni, kam sa presťahoval v roku 1849 aj so svojou rodinou. V roku 1860 sa ešte na tri roky vrátil do Banskej Bystrice, kde ho vymenovali za superitendenta evanjelickej cirkvi. V roku 1863 sa presunul do Martina, kde súčasne pôsobil ako výkonný prvý podpredseda Matice slovenskej. Spolu s predsedom – Štefanom Moysesom sa zaslúžili o založenie slovenského gymnázia v Martine.
- Vedeli ste, že…
- V roku 1844 založil opatrovňu.
- V marci roku 1849 bol členom slovenskej deputácie u cisára vo Viedni.
KUZMÁNYHO HRONKA
Ako sme už spomenuli, k literatúre mal Kuzmány blízko už v rannom detstve. Jeho otec bol tiež literárne činný a lásku k literatúre vo svojom synovi nadšene podporoval. Prvé diela napísal Kuzmány už počas štúdia na lýceu v Bratislave. Bol to cyklus 8 zneliek ódického charakteru s vlasteneckým obsahom, ktoré napísal v roku 1826. V sonetoch Hrání fantazie z roku 1834 je výrazne cítiť vplyv poézie Jána Kollára.
Časopis „Hronka – Podtatranská zábavnica. Časopis krasomilného a užitečného čtení, vedením Karla Kuzmányho“ vychádzal v rokoch 1836 – 1839, tri krát za rok. V Hronke Kuzmány uverejnil idylický epos „Běla“, štúdiu „O kráse“, či filozofický román „Ladislav“. V tomto období zaznamenala slovenská literatúra prudký rozvoj a časopis tak plnil úlohu ako ju prezentovať a priniesť bližšie k ľuďom. Hronka mala odzrkadľovať situáciu v slovenskej literatúre. Sám Kuzmány vystupoval proti konvenčným, skostnateným schémam a rád poskytol priestor prezentovať sa v časopise, vedúcim predstaviteľom literatúry a moderným literárnym tendenciám. Uverejnil diela, ktoré sa stali dôležitými medzníkmi slovenskej literatúry – Kollárovu rozpravu „O literárnej vzájomnosti“, Chalupkovo „Kocúrkovo“, či preklady antických diel, rôzne úvahy, články a cestopisy. Pravidelne prispievali mnohí štúrovci, ktorí patrili ku Kuzmányho priateľom.
SLÁVA ŠĽACHETNÝM
Do slovenskej poézie Kuzmány asi najviac zasiahol v 40. rokoch 19. storočia, kedy napísal básne v duchu štúrovskej poézie. Medzi nimi je hymna „Nad Tatrou sa blýska“, či slávna hymnická báseň „Sláva šľachetným“, ktorú poznáme ako zhudobnenú hymnickú pieseň „Kto za pravdu horí“ a práve touto piesňou je dodnes „živý“ Kuzmányho odkaz pre nás…
- Vedeli ste, že…
- Kuzmány odmietol bernolákovskú slovenčinu ako trnavské nárečie, nevhodné pre spisovný jazyk všetkých Slovákov, ale veľmi si cenil veľkolepú tvorbu Jána Hollého.
- Zasadzoval sa za zotrvanie pri spisovnej češtine a za udržanie česko-slovenskej literatúry. Na druhej strane však podporoval národné cítenie, lásku k slovenskej vlasti, posilnenú vedomím príslušnosti k Slovanstvu.
- Hronku začal vydávať bez akýchkoľvek predošlých redaktorských skúseností.
„Nemôže slepý slepého viesť, tento slepý však dobrým by vodcom bol mnohému vidomému.“ venovanie Karola Kuzmányho
národnému buditeľovi a slepému putujúcemu predavačovi kníh, Matejovi Hrebendovi
Úvodná fotografia: Michal Tomeček