40 000 KRAJČÍROK A ICH PRÁVA
Aj vy si myslíte, že Medzinárodný deň žien je „komunistický sviatok“? Nuž, nie je to pravda! Vyhláseniu 8. marca za Medzinárodný deň žien predchádzalo niekoľko udalostí. Tou prvou, bola veľká demonštrácia, ktorá sa uskutočnila 8. marca 1908. Ulice New Yorku zaplnilo 40 000 krajčírok, ktoré žiadali skrátenie 10-hodinového pracovného času, zvýšenie miezd a celkové zlepšenie pracovných podmienok. V New Yorku bolo v zime v roku 1908 poriadne rušno. Konali sa aj demonštrácie za volebné právo pre ženy.
DEŇ ŽIEN A ŽENSKÝCH PRÁV
Medzinárodný deň žien bol vyhlásený OSN pri príležitosti výročia prvej veľkej demonštrácie žien v New Yorku. Stalo sa tak na prvej Medzinárodnej ženskej konferencii v Kodani, v roku 1910. Ešte pred 1. sv. vojnou sa ženám podarilo vybojovať si svoje volebné právo, 8-hodinový pracovný čas aj zlepšenie špeciálneho zákonodarstva. MDŽ zo začiatku nemal svoj pevný dátum. Sviatok sa však slávil v mnohých krajinách. Dátum 8. marec sa ustálil až po 1. sv. vojne.
MDŽ V ČESKOSLOVENSKU PO ROKU 1945
S nástupom socializmu, po roku 1945, nastala zmena aj vo vnímaní tohto sviatku. V Československu nastal prudký rozmach priemyslu a popri mužoch boli do pracovného procesu zapájané aj ženy, čo predtým nebolo zvykom. V závodoch dostávali zamestnankyne k sviatku MDŽtypický kvet, ktorý si dodnes s týmto sviatkom spájame – červený karafiát. Červená farba bola symbolom víťazstva – víťazstva žien v boji za svoje práva. Ku kvietku dostali ešte praktický darček do domácnosti. Napríklad utierky na riad, zapekacie misy a rôzne iné praktické veci, určené predovšetkým do kuchyne. To bolo znamenie, že socializmus si ženu váži, ale jej rolu vníma stále skôr ako „ženu pri hrncoch“.
V roku 1959 dostali ženy k svojmu sviatku, na základe uznesenia ÚV KSČ, zníženie cien potravín a priemyselných tovarov a zvýšenie rodinných prídavkov a dôchodkov. Počas MDŽ sa tiež vzdávala úcta mnohodetným matkám, ktorým boli udeľované odznaky materstva.
Po Nežnej revolúcii, v roku 1989, sa Medzinárodný deň žien dostal do úzadia a oslavuje sa skôr sviatok Dňa matiek.
ŽIVENA
Najstarší ženský spolok na Slovensku vznikol 4. augusta 1869 v Turčianskom svätom Martine. Hlavným cieľom spolku bolo vzdelávať slovenské ženy vo finančnej gramotnosti, varení, výchove detí a kultúre. Spolok sa tak vo veľmi krátkom čase stal veľmi populárnym. Prvou činnosťou spolku bolo vydávanie pouličných a zábavných kníh v slovenčine a zakladanie vzdelávacích ústavov, ktoré mali ženám otvárať cestu k zamestnaniu. Veľkú pozornosť spolok sústredil hlavne na ženy, ktoré pochádzali z chudobnejších pomerov.
Myšlienku Živeny začali šíriť prostredníctvom Almanachu, Letopisov, vlastného literárneho a spolkového časopisu Živena a prvého ženského časopisu Dennica. Prvou redaktorkou Dennice bola známa spisovateľka a bojovníčka za práva žien – Terézia Vansová.
Živenu riadili múdre a vzdelané ženy, často najmä spisovateľky s veľkým srdcom a silnou národnou hrdosťou. Prvou predsedníčkou spolku sa stala Elena Maróthy-Šoltésová. Práve ona iniciovala vydávanie vlastného časopisu Živena a v roku 1919 sa podarilo otvoriť aj prvú slovenskú vyššiu školu pre ženy. Založila tiež spolok Lipa, ktorý zabezpečoval prácu pre ľudové vyšívačky a staral sa o predaj ich výrobkov.
V roku 1955 bol spolok násilne zrušený a meno Živena sa stalo reprezentantom vydavateľstva pre novovytvorený socialistický zväz žien. Spolok sa podarilo znovu obnoviť v roku 1990. Živenu zaregistrovali spisovateľka Hana Zelinová, Ľuba Pavlovičová Baková, Jela Krčméry-Vrteľová, Zora Breierová a niekoľko ďalších významných osobností.
Dnes má Živena približne 1000 členiek v dvanástich miestnych odboroch a predsedníčkou spolku je herečka Magda Vášáryová. Podľa jej slov, je spolok výnimočný v tom, že má štruktúry po celom Slovensku. V Žiline udržiavajú tradície ženských remesiel, v Pezinku pracujú s rómskymi matkami, v Banskej Bystrici sa zameriavajú na kvalitu vysokoškolského štúdia pre ženy, v Bratislave riešia kvalitu zákonov, týkajúcich sa žien a detí a v Brezne spolupracujú s postihnutými deťmi a občanmi.
DENNICA TERÉZIE VANSOVEJ
Terézia Vansová, ako členka Živeny, založila prvý ženský časopis Dennica. Život tejto výnimočnej ženy nebol vôbec jednoduchý. Narodila sa do šľachtickej rodiny Medveckých vo Zvolenskej Slatine ako dvojča svojho brata a siedme dieťa v rodine evanjelického farára. Jej spisovateľskú kariéru výrazne ovplyvnila práve rodina. Sestra sa stala manželkou Pavla Dobšinského. V rodine Terézie Vansovej, ktorá sa vydala za evanjelického farára, sa často stretávali významní spisovatelia. Dobrým priateľom bol napríklad Andrej Sládkovič. Terézia porodila manželovi jediného syna, ktorý však veľmi skoro zomrel. Vansová sa so svojim žiaľom vyrovnávala veľmi ťažko. Pomáhalo jej písanie. Čoskoro prišla aj o manžela, ktorý spáchal samovraždu.
Prvé číslo časopisu Dennica vyšlo v roku 1898. Vansová bola nielen hlavnou redaktorkou, ale aj prispievateľkou. Svoje články a príbehy sa snažila písať tak, aby ženy vzdelávala. Časopis sa čoskoro stal tŕňom v oku mužov, ktorí Vansovú neustále kritizovali. Aj napriek tomu sa postupne náklad zvyšoval a z 300 kusov stúpol až na 3000 kusov. V časopise nechýbali rôzne recepty a rady ako viesť domácnosť, či vychovávať deti, rôzne básnické príspevky, ale aj mravné úvahy.
V roku 1920 sa Vansová stala redaktorkou časopisu „Slovenská žena“, výdatne podporovala ochotnícke divadlo a rozširovala slovenskú tlač. Vansová sa venovala aj etnografii. V roku 1914 vydala zbierku 1000 receptov v prvej kuchárskej knihe na území vtedajšieho Slovenska. Pod názvom „Nová kuchárska kniha“ priniesla recepty tradičných pokrmov z mestského aj vidieckeho prostredia na prelome 19. a 20. storočia. Kuchárska kniha sa dočkala niekoľkých reedícií. V Banskej Bystrici založila rodinnú školu a tiež miestny spolok Živeny.
PRVÁ ŽENA V ČELE ŽIVENY
Elena Maróthy-Šoltésová sa narodila v roku 1855, ako prvé dieťa evanjelického farára Daniela Maróthyho, v Krupine. Detstvo prežila v Novohrade. Už od detstva ju škola fascinovala a bažila po ďalšom vzdelaní. Jej najväčším snom bolo súkromne sa pripraviť na učiteľskú dráhu, pretože jej rodina na školy nemala potrebné financie. Rodina jej sen nepodporovala. Jej šťastie videli v dobrom vydaji a v živote pre rodinu. So svojím manželom sa Elena zoznámila na martinskom valnom zhromaždení Matice slovenskej v roku 1874, kam ju vzal otec. Keď ju obchodník Ľudovít Šoltés z Martina požiadal o ruku, mala 19 rokov. Narodili sa im dve deti – dcéra Elenka a syn Ivanko. Zmena jej statusu na matku, ju natoľko fascinovala, že život oboch svojich detí si zaznamenávala na papier. Zážitky, pokroky, prvé slová, krásne skomoleniny, malé aj veľké neplechy… Tak postupne vznikla kniha „Moje deti“, ktorá bola preložená do viacerých európskych jazykov.
Elena sa v Martine naplno venovala aj spolku Živena, ktorému predsedala. Veľa času venovala svojej práci, no neskôr aj dcére, ktorá začala chorľavieť. Dievčatko nakoniec zomrelo na tuberkulózu. Svoj žiaľ nešťastná Elena „vpísala“ do poviedky „Umierajúce dieťa“ a uverejnila ju na stránkach Almanachu Živeny. Ani k Elene Šoltésovej nebol život zhovievavý. V roku 1911 prišla aj o syna a o štyri roky neskôr zomrel jej manžel.
Šoltésová sa, spolu so svojou najdrahšou priateľkou Teréziou Vansovou, snažila o vzdelávanie mladých dievčat. V Uhorsku vtedy nebolo dovolené vzdelávať dievčatá vo vyšších školách a tak sa snažila prinášať im poučenie a zábavu prostredníctvom časopisov Živena a Dennica, kde bola redaktorkou. Okrem toho sa tiež venovala organizačnej práci v spolku a písala román „Proti prúdu“. Po vzniku samostatného československého štátu sa jej konečne začali plniť sny. V roku 1919 bola v Martine otvorená prvá slovenská vyššia škola pre ženské povolania a aj 5-mesačná Škola gazdinská. Živena zakladala miestne odbory po celom Slovensku a v rámci nich organizovala vzdelávacie kurzy pre dievčatá aj ženy.
Elena Maróthy-Šoltésová bola v roku 1930 zaradená do rebríčka TOP 25 Európaniek, ktoré sa zasadzovali za všímavosť voči ženskej práci, a tak sa ocitla v spoločnosti viacerých výnimočných žien. Pri príležitosti jej okrúhlych narodenín, v roku 1925, dostala pozvanie k prezidentovi T. G. Masarykovi. Slovenská univerzita v Bratislave jej chcela za celoživotné dielo udeliť doktorát h c., no Elena ponuku odmietla. Podľa nej si doktorát zaslúži študovaný človek, ktorý sa dlhé roky vzdeláva a nie spisovateľka, ktorá vcelku napísala málo.