Pokračovanie z cyklu „Osobnosti“, dnes venované velikánom sveta hudby.
ŠARMANTNÝ ELEGÁN S HUDOBNÝM CITOM
Začiatkom apríla pred 105 rokmi (3. 4. 1917) sa v Slovenskej Ľupči narodil do rodiny kováča Andrašovana syn Tibor. Pochádzal z deviatich súrodencov. Keď mal Tibor tri roky, rodina sa presťahovala do Banskej Bystrice a otec vymenil profesiu kováča, za profesiu mäsiarsku. Využijúc konjunktúru rýchlo zbohatol, no v roku 1928, keď svet postihla hospodárska kríza, o všetko majetok rovnako rýchlo prišiel. Otec v zúfalstve spáchal samovraždu. V dôsledku toho sa Tibor Andrašovan musel vo svojich 15-tich rokoch živiť sám. Popri škole začal hrávať ako klavirista v tanečnej škole a cez prázdniny hrával v kaviarňach a baroch.
Zmaturoval na gymnáziu v Banskej Bystrici. Hudobnú vedu študoval na Univerzite Komenského v Bratislave, kde získal aprobáciu profesora hudby pre učiteľskú akadémiu. V roku 1943 sa stal riadnym profesorom. V učiteľskej profesii pôsobil v Bratislave a Modre.
Počas SNP aktívne pracoval vo vysielaní Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici, až kým povstalcov nezatlačili a rozhlasu zakázali činnosť. Vtedy boli všetci nútení ujsť hlboko do hôr. Po skončení vojny sa usadil v Bratislave, kde bol poverený zoštátniť Uršulínsky cirkevný učiteľský ústav.
Hudobne sa Andrašovan vzdelával už súbežne so štúdiom na gymnáziu. V štúdiu pokračoval aj popri zamestnaní – na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1945-46 úspešne absolvoval Majstrovskú školu v odbore dirigovania v Prahe a súčasne študoval aj hudobné vedy na Karlovej univerzite.
Po štúdiách sa vrátil do Bratislavy, kde sa v roku 1946 stal dirigentom opery a baletu Slovenského národného divadla. Pôsobil tu aj v úlohe dramaturga a umeleckého vedúceho, neskôr bol riaditeľom Slovenského ľudovo-umeleckého kolektívu (SĽUK).
Od roku 1958 bol hudobným skladateľom a dirigentom na voľnej nohe. Jeho tvorba je žánrovo veľmi bohatá. Komponoval pre popredné umelecké súbory – SĽUK, Lúčnicu, Československý súbor piesní a tancov, pre rozhlas, film, divadlo, televíziu. Skladal tiež pre symfonický orchester, operu i balet. Vytvoril okolo 300 hudobných skladieb. Vznikli legendárne diela ako Cepíkový tanec, Hrabačky, Povesť o Jánošíkovi či Radvanský jarmok, Horalská ľúbosť, suita Ozveny povstaleckých hôr, Jarné kvapky…
Zložil vyše 100 skladieb a kompozícií pre krátke, stredometrážne a celovečerné filmy, napríklad pre Rodnú zem, Drevenú dedinu, Štvorylku, Kvety Tatier a iné. Jedným z najznámejších sa stal Jánošík s Paľom Bielikom v hlavnej úlohe. Zložil tiež napríklad zvučku k MS v lyžovaní vo Vysokých Tatrách.
Jeho hudobná tvorba bola ocenená mnohými vyznamenaniami – doma i v zahraničí.
Andrašovan vytŕčal z davu aj svojím zjavom. V SĽUK-u je dodnes pamätná jedna z jeho viet: „Umelec musí byť trochu extravagantný!“ Jeho extravagancia však spočívala v tom, že sa na všetko pozeral oveľa veľkorysejšie, bral veci s nadhľadom. Nebol malicherný, každému všetko dožičil. SĽUK-ári dodnes spomínajú, že keď si chcel niekto za totality urobiť v zahraničí „čierny kšeft“, privrel oči, nech si hrajú po kaviarňach a nech si zarobia. Len ich upozornil, aby sa to nedozvedeli udavači, čo tam boli s nimi.
Ako riaditeľ SĽUK-u sa dostal v 50. rokoch minulého storočia aj do Egypta. Vtedajšiemu egyptskému prezidentovi Násirovi sa páčil aranžmán jednej slovenskej piesne a tak skladateľa požiadal, aby zložil Egypťanom hymnu. Andrašovan zložil hymnu aj pre Kambodžu, lenže o dva roky tam bol puč a nová vláda už nechcela hymnu, ktorú si objednala predchádzajúca vláda.
V roku 1957 poslali komunisti Andrašovana do Mongolska, do vyhnanstva, pretože vždy hovoril, čo si myslel. Svoje vyhnanstvo si vybral sám. Na pohovore na Ústrednom výbore komunistickej strany, kde si ho predvolali, kvôli jeho kritike na vtedajší režim, mu povedali, že vďaka jeho významným počinom a menu ho nepošlú do väzenia, ale na dva roky „sa má stratiť z očí“ v cudzine. Z ponúkaných možností si teda vybral Mongolsko a za ten čas tam stihol založiť filharmóniu.
Tibor Andrašovan, podobne ako mnohí iní umelci, zasvätil svoj život najmä práci. Výchovu detí ponechal na manželku Ivanku. Ivana bola bulharská speváčka, ktorú stretol v roku 1949 vo Varne, kde v tom čase pôsobil ako dirigent. Aby mohol osláviť sobáš na svadobnej hostine, predal basu, čím si narobil problémy v divadle. Šťastie rodiny však trvalo krátko. Ivana začala veľmi chudnúť, a hľadanie príčiny odhalilo rakovinu v pokročilom štádiu. Milovaná Ivanka zomrela vo veku 31 rokov. Umelec zostal sám so svojimi deťmi. Dcéra Sylvia mala vtedy 9 rokov, syn Andrejko 5. Otec sa vrhol do pracovného kolotoča, aby zahnal žiaľ a kým budoval svoju kariéru vo svete, o deti sa starala bezdetná Andrašovanova sestra s manželom.
Šarmantný, úspešný muž v najlepších rokoch však dlho sám nezostal. Život si užíval plnými dúškami a pre ženy bol neprehliadnuteľný. Na jednej z ciest padla Andrašovanovi do oka, o 14 rokov mladšia, výtvarníčka, dcéra bohatého japonského továrnika. Jazyková bariéra a dve malé deti, však boli v láske prekážkou. Jeho deti ju nemali radi a robili jej zle, preto sa nakoniec zaľúbenci rozišli. Andrašovanova dcéra spomína, že otec v tom čase a aj neskôr chodieval doma oblečený v bavlnenom kimone, hoci nikdy predtým ho nevidela v teplákoch. Jeho pracovným odevom bol vždy smoking.
Jedinou ženou, ktorú siroty po matkinej smrti akceptovali, bola herečka Eva Mária Chalupová. Kúzelné žieňa, pri ktorom Sylvia vyzerala ako jej mladšia sestra. Vtedy mala 14 a Eva Mária 23 rokov. Vekový rozdiel medzi Andrašovanom a Máriou bol 35 rokov, no napriek tomu boli spolu veľmi šťastní, prežili spolu nádherných 30 rokov a Sylvii a Andrejovi pribudla nevlastná sestra Mária. Keď sa skladateľ, na sklonku života, liečil z rakoviny a vedel, že sa blíži koniec, zvykol často vravievať „Veď už som si požil…“ Zomrel v roku 2001.
UČITEĽ KTORÝ SI SPLNIL HUDOBNÝ SEN V RÝDZO SLOVENSKEJ NÔTE
V posledný februárový deň, v roku 1875, sa v Banskej Bystrici, v dome č. 6 na dnešnej Dolnej ulici, narodil Viliam Figuš-Bystrý. Sám rád používal aj pseudonym Ján Bystrý. Viliam sa narodil do rodiny remenárov. Školské začiatky absolvoval v rodnom meste. Keď v roku 1888 predčasne zomrel jeho otec, matka, ktorá ho v učení povzbudzovala, ho vyslala študovať na učiteľský ústav do Banskej Štiavnice. Po ukončení štúdia prijal svoje prvé učiteľské miesto cirkevného učiteľa v Slovákmi osídlenej, obci Pilíš na juhovýchode od Budapešti. Ešte v priebehu toho istého roku (1893) sa presunul na učiteľské miesto v Ostrej Lúke a v tomto povolaní pokračoval v rokoch 1895-1902 aj vo Zvolenskej Slatine.
V roku 1903 odišiel na Dolnú zem, do srbskej Padiny – obce obývanej Slovákmi. Za učiteľa bol prijatý na odporučenie tunajšej evanjelickej cirkvi, u ktorej bol zároveň kantorom-organistom.
Keď pôsobil na Dolnej zemi, často sa stretával v neďalekom Zreňanine (vtedy Veľký Bečkerek) s Mikulášom Schneiderom-Trnavským, ktorý tam bol zbormajstrom a Viliamovi Figušovi odovzdával cenné rady z hudobnej oblasti.
Aj keď si Viliam Figuš hudobné vzdelanie prehĺbil už počas štúdia v Banskej Štiavnici, kde vystupoval na verejných koncertoch a dirigoval študentský spevácky zbor, definitívne absolvoval odbornú skúšku v roku 1914 na Hudobnej akadémii v Budapešti. V Padine pôsobil do roku 1907 a v tom istom roku sa vrátil ako 32-ročný späť domov, do Banskej Bystrice.
Práve tu vznikla podstatná časť jeho bohatej tvorby. Venoval sa neuveriteľným 22 hudobným kompozičným druhom – od jednoduchých úprav slovenských ľudových piesní, vrátane jeho rozsiahlej práce Tisíc slovenských ľudových piesní, klavírnym skladbám, cez rozsiahlu vokálnu tvorbu, ktorá obsahuje cykly piesní pre spev a klavír či zborové skladby na texty slovenských básnikov, skladby pre husle a klavír, skladby pre organ, klavírne triá, suity pre veľký orchester a iné orchestrálne diela. Vo svojej tvorbe vychádzal zo slovenskej ľudovej piesne, ktorá mu bola základnou matériou.
Už za svojho pôsobenia na dedinách, najmä vo Zvolenskej Slatine, zblížil sa s dušou prostého slovenského človeka, s jeho piesňou, ktorá mu učarila a ktorú neváhal povýšiť aj do hudobno- dramatického útvaru – opery. Jeho jediná opera Detvan mala vo Figušovej kompozičnej práci jedinečné miesto. Napísať operu so slovenským námetom na slovenský text bolo jeho dávnym snom. Videl tak potrebu a súčasne aj možnosť priniesť osobný vklad do hudobnej pokladnice slovenskej kultúry v tejto výsostnej podobe.
Za najpodarenejší literárny obraz slovenského ľudu považoval epickú skladbu Andreja Sládkoviča Detvan. Vytvoriť ale dielo potrebných rozmerov – obsahových, dramatických, hudobných, formových, nebolo také jednoduché. Vyžadovalo to nesmierne úsilie, ktoré aj Figuš v rámci svojich možností uskutočnil, no neprekreslilo to všetko nádych prvotiny, chýbajúceho „vytríbenia sa“ v stálom živom kontakte so svetovým hudobným dianím a dôkladný a hlboký záber do kompozičnej rutiny takého náročného útvaru ako je opera.
Banská Bystrica, v čase Figušovho pôsobenia, bola mestom s rozvíjajúcim sa hudobným životom, ktorý bol však veľmi malým prínosom do výšky Figušovho hudobného poznania, zručnosti a orientovanosti vo vtedajšom hudobnom dianí. Hmotný nedostatok, s ktorým Figuš zápasil nielen ako študent na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ale predovšetkým ako učiteľ a neskôr hlava početnej rodiny, nedovoľoval mu získať univerzitné vzdelanie z hudby, ktorým by sa jeho veľké hudobné nadanie bolo ,,otesalo” do žiadaných kultivovaných kompozičných prejavov. Duch doby a prostredie, v ktorom pôsobil, však silne formovali jeho prácu. Sám o tom píše v článku „Ako povstala prvá slovenská opera Detvan?”, ktorý bol uverejnený v časopise Slovenské pohľady (1926, č. 42, str. 194-206):
„Bol som si vedomý toho, že som sa pustil do významnej a pritom pre nás, slovenských skladateľov veľmi ťažkej ba azda neprekonateľnej práce. Prečo to prízvukujem , že pre nás ,,slovenských” skladateľov? Po prvé preto, lebo my sme nemali možnosť prekonať ten postup vývinu hudobného ktorého vrcholením je opera? A potom kdeže tých niekoľko slovenských skladateľov býva? Azda v nejakých metropolách, kde stále prúdi hudobný život, kde môže umelec dostať vždy nové a nové popudy, impulzy, kde vidí, počuje vždy nové a nové tvorby, učí sa, vzdeláva sa , povzbudzuje sa?…Nuž veru s nami je to nie tak. My všetci osihotene bývame od prúdu veľkého sveta, po malých vidieckych mestečkách, kde sa o nových smeroch v umení ak len z novín dozvieme, ináč sme odkázaní úplne na samých seba. Že v takýchto ťažkých pomeroch aké ťažké je udržať sa na povrchu a neutonúť v zaostalosti, to každý s umením sa zaoberajúci človek ľahko porozumie…”
Viliam Figuš Bystrý pôsobil v Banskej Bystrici 34 rokov. Od roku 1922 na Učiteľskom ústave ako hlavný učiteľ spevu a hudby. Okrem hudby veľa času venoval svojim potulkám po okolí mesta, ale aj cestám do celej Európy. Zomrel 11. mája 1937 v Banskej Bystrici. Pochovaný je na Evanjelickom cintoríne v Lazovnej ulici.