Pokračovanie z cyklu „Osobnosti“ – o výnimočných osobnostiach slovenského národného života.
VÝNIMOČNÁ OSOBNOSŤ SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO ŽIVOTA A BANSKOBYSTRICKÝ RICHTÁR NÁŠHO MESTA
Ako richtár sa nemalou mierou zaslúžil o kultúrny a hospodársky rozvoj nášho mesta, no bol aj zároveň oduševneným slovenským národovcom. Michal Rárus sa narodil v roku 1784 v Banskej Bystrici, v Lazovnej ulici č. 13 (v tom čase to bol dom číslo 375).
Medzi jeho dobrých priateľov patrili Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský či Karol Kuzmány. Výborne si rozumel aj so spisovateľkou Boženou Němcovou, ktorú počas jej pobytu v Banskej Bystrici v rokoch 1852 a 1855, hostil vo svojom dome.
V meste zastával tiež funkciu súdneho radcu a senátora.
V roku 1849, v postavení richtára mesta, sa stal členom slovenskej deputácie, ktorá u panovníka v Olomouci žiadala splnenie národných požiadaviek. Patril medzi najvýznamnejšie osobnosti Štúrovského obdobia, kedy sa o Banskej Bystrici uvažovalo ako o „hlavnom meste Slovákov“.
Keď zasadol na stoličku richtára, otvorene Štúra podporoval a všemožne sa snažil vytvoriť podmienky na jeho komfortné pôsobenie v meste pod Urpínom.
Od augusta 1849 pracoval ako kráľovský komisár a neskôr župan Zvolenskej župy, ktorá sídlila v Banskej Bystrici. Tu zaviedol, ako úradný aj vyučovací jazyk slovenčinu. V čase, keď do mesta vpadli maďarské honvédske vojská bol nútený mesto opustiť. Útočisko našiel vo Viedni, no hneď, ako to bolo možné vrátil sa do milovaného rodného mesta. Jeho návrat bol naozaj veľkolepý. V mestskom parlamente, vo svojom vystúpení 31. augusta 1849 zaviedol ako úradný jazyk slovenčinu. Nikto v meste sa mu neodvážil oponovať.
Michal Rárus patril medzi najvplyvnejších a zároveň najvášnivejších slovenských národovcov na území dnešného Slovenska. Patrila mu jedna z najsilnejších pôsobení vo vtedajšom Uhorsku. V roku 1852 utrpel vážnu mozgovú príhodu, po ktorej mu ochrnula polovica tela. Preto sa musel vzdať svojho úradu, no podporovať požiadavky Slovákov neprestal ani potom. Vo svojom závete venoval celý svoj majetok na založenie vyššieho slovenského gymnázia v Banskej Bystrici. Svoju unikátnu knižnicu zamýšľal venovať banskobystrickému evanjelickému gymnáziu. Nakoniec sa stala súčasťou Lyceálnej knižnice v Bratislave.
Zomrel 2. júna 1862 (pred 160 rokmi), bezdetný. Pochovaný je na evanjelickom cintoríne.
Aj napriek tomu, že patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti Banskej Bystrice, dodnes mu nie je venovaná žiadna busta, či pamätná tabuľa, no v roku 2015 mu predstavitelia mesta Banská Bystrica udelili Cenu čestného občana in memoriam. Banskobystričanom však stále zostáva neznámou, hoci jedinečnou osobnosťou.
MUŽ, ODDANÝ VIERE, KTORÝ BOJOVAL PROTI BEZPRÁVIU
V roku 1882 (pred 140 rokmi) sa narodil trinásty banskobystrický rímskokatolícky biskup ThDr. Andrej Škrábik. Na svet prišiel 13. mája v dedinke Rajec. Narodil sa do rodiny mäsiarov. Gymnázium vyštudoval v Nitre. Šikovného mládenca a nadaného bohoslovca neprehliadol vtedajší nitriansky biskup Imrich Bende, ktorý ho poslal študovať do Centrálneho seminára v Budapešti. Za kňaza Škrábika vysvätili v roku 1904. V roku 1935 sa stal generálnym vikárom (zástupcom biskupa) nitrianskej diecézy. O štyri roky neskôr Škrábika vymenoval pápež Pius XII. Za nitrianskeho biskupa koadjútora. Je to funkcia pomocného biskupa, akej si „pravnej ruky“ hlavného biskupa, pričom koadjútor získava svojim menovaním automaticky právo nástupníctva po diecéznom biskupovi. Deň, kedy sa stal diecéznym biskupom, bol 17. september 1939. Biskupskú vysviacku v Nitrianskej katedrále prijal z rúk biskupa Kmeťku.
Ako 60-ročný, bol Andrej Škrábik, vymenovaný za pomocného biskupa k chorľavému banskobystrickému diecéznemu biskupovi Mariánovi Blahovi. V našom meste sa Andrej Škrábik významne podieľal na oprave biskupskej kúrie, ktorá bola dlhý čas v prenájme jedného bankového domu. Po generálnej rekonštrukcii bol koncom roka 1941 biskupský úrad presťahovaný do vynovenej budovy v Banskej Bystrici, čím splnil požiadavku Svätej stolice. Biskupský úrad mal totiž dovtedy sídlo v Sv. Kríži nad Hronom.
Na biskupský stolec zasadol po smrti biskupa Mariána Blahu, v ťažkom období 2. svetovej vojny a SNP. Pomáhal, kde mohol. Ukrýval a zásoboval prenasledovaných politických exponentov aj významných činiteľov SNP, na ktorých bol vydaný rozkaz trestu smrti. Ťažko znášal odsun nemecky hovoriacich členov diecézy do zahraničia po roku 1945. Rovnako ťažko prežíval útoky na cirkev a veriacich po komunistickom prevrate v roku 1948. Škrábik, aj napriek zákazu, slúžieval denne svätú omšu, pričom stál pri okne s roztiahnutými závesmi, ktoré aj napriek naliehaniu príbuzných odmietal zatiahnuť.
Za svoje nekompromisné názory voči režimu mal byť postavený pred súd, čomu zabránila jeho choroba a predčasná smrť.
Škrábik mal veľmi dobré vzťahy s rodinou Jána Langoša, ktorý sa stal ponovembrovým ministrom vnútra ČSFR (1989). Langoš bol vtedy ešte malým chlapcom, ktorého Škrábik často označoval ako „môj malý Johan“. Fascinovaný bol aj „malý Janko“ svojim starším vzorom. Lákala ho hlavne Škrábikova bohatá knižnica a organ.
Doktor Andrej Škrábik bol vysokoškolský profesor teológie a stal sa hlavným predstaviteľom Diela šírenia viery na Slovensku. Bol riaditeľom náboženských základní, sudca cirkevného súdu, organizátor misijného diela. Napísal niekoľko polemických prác na obranu katolíckej cirkvi a viery ako takej, ale aj príručky slovenského jazyka pre Maďarov. Prispieval aj do viacerých novín a časopisov. Jeho zásluhy navždy pripomína pamätná tabuľa na jeho počesť, umiestnená na budove biskupského úradu a rovnako aj na nádvorí kaplnky na Kalvárii. Andrej Škrábik zomrel 8. januára 1950. Jeho hrob sa nachádza na rímsko-katolíckom cintoríne v centre mesta.
KŇAZ, KTORÉHO SRDCA BILO PRE SLOVENSKO A SLOVÁKOV
Ján Kohúth sa narodil 19. mája 1852 (pred 170 rokmi) na Orave, v dnešnej Trstenej. V Banskej Bystrici vyštudoval gymnázium, teológiu vyštudoval vo Viedni. Od roku 1876 pôsobil ako kaplán v Starých Horách o rok neskôr sa stal profesorom teológie, potom aj prefektom seminára a farárom v Banskej Bystrici.
Ako profesor teológie podnikol niekoľko zahraničných ciest do Talianska, Francúzska a Nemecka. Od roku 1898 bol zvolený za farára v Banskej Bystrici, pôsobil tu 32 rokov.
Počas 1. svetovej vojny nedovolil zrekvirovať najväčší zvon Generál a tak práve Kohúthovi vďačíme za to, že dodnes znie jeho pôsobivý hlas zo zvonice v Mestskom hrade (v Petermannovej veži). Po vypovedaní maďarónskeho biskupa Wolfganga Radnaia v roku 1919 spravoval diecézu, ako kapitulný vikár.
Už počas študentských čias sa zapájal do literárneho života. Stal sa členom literárneho krúžku slovenských teológov „Slovenský odsek“. O slovenskom národnom cítení hlásal vo verejných vystúpeniach a dokazoval ho aj činmi. V roku 1907 Ján Kohúth vyprevadil na poslednej ceste Františka Šujanského – katolíckeho kňaza a slovenského národovca.
Ako prefekt banskobystrického seminára súhlasil s obnovením študentského literárneho spolku „Boromejský samovzdelávací spolok“, pomocou ktorého sa aj slovenskí študenti mohli vzdelávať v slovenčine. Viacerí autori ho zaznamenali v príbehoch, v ktorých ho predstavili ako múdru, uznávanú a citlivú osobnosť so zmyslom pre humor. Písal kultúrnohistorické a osvetové články do Katolíckych novín, Kazateľa a Tovarišstva.
Pápež Kohútha, v roku 1921, ustanovil na apoštolského protonotára, čo je najvyšší titul, ktorý môže udeliť pápež katolíckemu kňazovi. Staral sa o výchovu bohoslovcov v banskobystrickom seminári. Pre svojich študentov bol „zlatou dušou“, ako ho radi prezývali. Zároveň podporoval Svoradov v Bratislave, obnovené katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom, banskobystrický sirotinec a študentov, ktorí spolupracovali s časopisom slovenského katolíckeho študentstva „Rozvoj“.
Po vzniku novej Československej republiky financoval zo svojich súkromných zdrojov slovenské knihy do seminárnej knižnice v Banskej Bystrici. Stal sa tiež poslancom mestského zastupiteľstva za Hlinkovu Slovenskú ľudovú stranu. Zomrel 6. marca 1930 v Banskej Bystrici, kde našiel aj posledné miesto odpočinku v krypte katolíckeho cintorína.