ZANIETENÝ MÚZEJNÍK A KNIHOVNÍK
Banskobystrický rodák, z ktorého sa stal hrdý lokálpatriot – Karol Ivan Kiszely, sa narodil v jeseni roku 1881. Pochádzal z rodiny uznávaných výrobcov organov. Jeho otec však pôsobil na poste riaditeľa banky. Kiszely vyštudoval banskobystrické evanjelické gymnázium a v štúdiách pokračoval na univerzite v Budapešti, kde študoval históriu, zemepis a orientalistiku. Bol veľmi talentovaný na jazyky – ovládal plynule turečtinu, latinčinu, nemčinu, maďarčinu a slovenčinu. V Banskej Bystrici bol jediným, kto hovoril po turecky. Aj vďaka svojim jazykovým poznatkom precestoval orientálne krajiny. Svoje skúsenosti z ciest po Turecku, či Kaukaze neskôr prednášal na pôde Uhorskej zemepisnej spoločnosti v Budapešti a tiež aj na Evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici, kde sa stal pomocným profesorom. Tu vyučoval aj zemepis, dejepis, prírodopis, gréčtinu aj matematiku.
Karol Kiszely bol členom sedemnástich domácich a zahraničných vedeckých a odborných spoločností, v roku 1943 sa stal predsedom Zväzu slovenských múzeí, ktorého zakladajúcim členom bolo v roku 1939 aj Mestské múzeum Banská Bystrica. Ako správca v Mestskom múzeu pôsobil od roku 1917 až do svojej smrti. Múzeum, sídliace v Matejovom dome, bolo vo veľmi dobrých rukách. Kiszely bol svojej práci oddaný a nerobilo mu problém pracovať 7 dní v týždni v prospech mesta, múzea aj knižnice. Aktívne sa podieľal na budovaní a rozširovaní múzejných zbierok, pripravil tiež kolekciu reprezentatívnych predmetov z obdobia gotiky, ktoré múzeum, Banskú Bystricu a Slovensko, reprezentovali na pražskej výstave „Staré umenie na Slovensku“. Múzeum tiež prihlásil do Zväzu československých múzeí.
Kiszely bol známy bibliofil, zberateľ a majiteľ bohatej knižnice. Preto sa veľmi dobre cítil aj v pozícii mestského knihovníka. V roku 1932 sa tiež stal štátnym konzervátorom v okrese Banská Bystrica.
Podieľal sa na príprave kurzu sprievodcov po pamiatkach v Banskej Bystrici a okolí. Kurz pripravoval spolu s Osvetovým zborom, končil sa preskúšaním frekventantov pred odbornou komisiou. Aj sám Kiszely vykonával lektorské služby. Napísal mnohé štúdie a články, publikované v slovenských a maďarských časopisoch a zborníkoch, v ktorých informoval o činnosti múzea a knižnice. V roku 1937 napísal a vydal prvého slovenského Sprievodcu Mestského múzea v Banskej Bystrici a aj publikáciu Banská Bystrica – perla Slovenska.
Bol to človek so silným charakterom, citom pre spravodlivosť, čestný a pracovitý muž. Dôstojnosť si zachoval aj v ťažkých časoch vojny. Počas SNP v roku 1944 ukryl v Mestskom múzeu časť archívu Slovenského národného múzea. Zomrel v roku 1947 (pred 75. rokmi), bezdetný, po dlhej chorobe vo svojom rodnom dome. Pochovaný je aj so svojou manželkou na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici. Karol Ivan Kiszely celý život býval v dome č. 3, v terajšej Skuteckého ulici. Dom bol po roku 1953 asanovaný a na jeho mieste bola postavená budova kina Hviezda.
KŇAZ, KTORÝ MILOVAL ĽUDOVÉ PIESNE, ROZPRÁVKY, PRÍSLOVIA A POREKADLÁ
Jednou z popredných osobností slovenského národného, kultúrneho a politického života na prelome 19. a 20. storočia bol František Šujanský. Narodil sa 1. apríla 1832 v Rajci (pred 190. rokmi) do rodiny krajčíra, hoci jej pôvod bol zemiansky. Vyrastal v národne uvedomelom a prajnom rodinnom prostredí, kde mu vštepili silné národné povedomie. Pod vplyvom slovenských učiteľov sa formoval aj počas gymnaziálnych štúdií – v Banskej Bystrici, kde pôsobil okruh katolíckych dejateľov, sústredených okolo biskupa Štefana Moysesa.
V Nitre a Pešti študoval teológiu. V roku 1856 bol vysvätený za kňaza v banskobystrickej diecéze. V rovnakom roku ho zvolili za predsedu Slovenského odseku cirkevného literárneho spolku v peštianskom Ústrednom seminári.
Ako kaplán pôsobil v Horných Hámroch, Oslanoch, Hornej Vsi, Podkoniciach, Kláštore pod Znievom, Martine a Kremnici. Neskôr pôsobil ako farár v Radvani a od roku 1881 až do svojej smrti bol farárom v Selciach, kde je aj pochovaný.
Šujanský patril k zakladajúcim členom Matice slovenskej. Od roku 1871 bol aj jej konateľom. Neskôr bol tiež členom výboru Spolku sv. Vojtecha a podieľal sa na založení Slovenskej národnej strany. V roku 1902 stál pri vzniku Zvolenskej ľudovej banky a stal sa jej prvým predsedom. Za svoje národné presvedčenie bol celý život prenasledovaný.
Hlavnou oblasťou jeho vedeckého záujmu bola jazykoveda. Ako študent prekladal poéziu z chorvátčiny a zo srbčiny. Študoval však aj gréčtinu, latinčinu, nemčinu, maďarčinu, češtinu a poľštinu.
Venoval sa výskumu pôvodu slov a slovnej zásoby v slovenských nárečiach. Ako prvý sa pokúsil opísať dialekt jednej obce v práci „Hjadlovské nárečie“. Zberateľskú činnosť neskôr rozšíril aj na slovenské ľudové piesne, rozprávky, príslovia a porekadlá. Ich zbieraniu sa venoval celé roky, no uverejnil z nich iba zlomok – v zbierke „Povesti a bájky“, vydanej v roku 1892. Vyše 5 a pol tisíc porekadiel však bolo zahrnutých v zbierke „Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia“ od A. P. Zátureckého.
Zaujali ho aj otázky toponomastiky a antroponymie. Koncom 19. storočia sa venoval systematickému štúdiu a dospel k výsledkom, ktoré boli východiskom pre neskorší onomastický výskum na Slovensku. Jeho životným cieľom bolo zostaviť slovenský etymologický slovník, čo sa mu však nepodarilo, kvôli ťažkej chorobe, ktorej nakoniec podľahol.
Šujanský bol činný aj v kultúrno-výchovnej oblasti. Snažil všetkými dostupnými spôsobmi podporovať národné, kultúrne, morálne, hospodárske a vzdelanostné povznesenie vidieckeho obyvateľstva na Slovensku. Medzi ľudí rozširoval slovenské knihy a časopisy. Podporoval slovenské školy aj chudobných študentov. Stal sa patrónom slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Jeho články a odborné štúdie vychádzali v Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Literárnych listoch, Národných novinách a Slovenských pohľadoch. Celá jeho literárna rukopisná pozostalosť je uložená v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine.
Ako katolícky kňaz pôsobil v Radvani v rovnakom období, ako evanjelický farár Andrej Sládkovič, s ktorým si mimoriadne rozumeli. Na radvanskej budove fary pri Kostole Panny Márie „na Hôrke“ je umiestnená pamätná tabuľa. V pravom hornom rohu je reliéf pluhu ako pripomenutie toho, že práve Šujanský – ako prvý, zaviedol v tomto kraji používanie železného pluhu. V ľavom hornom rohu dosky sú dve zovreté ruky, pripomínajúce ekumenické priateľstvo a úzku spoluprácu oboch slovenských dejateľov.
„So Šujanským zmizol nám z telesných očú jeden z najkrajších, najčinnejších, najvernejších zjavov nášho duchovného sveta.“ (úryvok z nekrológu)