OD POČIATKU…
Mesto v srdci Slovenska, ktorým preteká rieka Hron, ovité vencom hôr a zaliate vôňou minulosti. Pôvodné osídlenie mesta vzniklo na sútoku dvoch riek – Hron a Bystrica. Pôvodní obyvatelia objavili bohatstvo ukryté v podzemí a živili sa hlavne ťažbou nerastných surovín. Mesto od dávna sídlilo na významnej ceste Via Magna (Veľká cisárska poštová cesta – ktorá znamenala bezpečnú komunikačnú tepnu a mala zabezpečiť ekonomickú prosperitu) z Uhorska do Poľska a stalo sa východiskovou základňou pre ťažbu medi, zlata a striebra. V roku 1241 sa našou krajinou prehnal pustošivý útok Tatárov.
Kráľ Belo IV. chcel vyplienenej a doráňanej krajine a ľuďom v nej pomôcť a tak sa rozhodol pozvať k nám nemeckých osadníkov. Na území mesta sa zapáčilo hlavne bohatým Sasom. Vďaka tomuto umnému kroku kráľa Bela IV., sa mesto utešene rozvíjalo a v roku 1255 pôvodne osade, udeľuje mestské privilégia, teda práva slobodného kráľovského mesta.
VZÁCNA LISTINA OD UHORSKÉHO KRÁĽA
Kráľovské privilégium spísané do listiny práv slobodného kráľovského mesta umožňovalo osadníkom nemeckého pôvodu:
- ťažiť kovy, z čoho im plynula povinnosť odvádzať z vyťaženého zlata kráľovi jednu desatinu, zo striebra a ostatných kovov jednu osminu,
- v celej krajine boli oslobodení od platenia mýta, iných výdavkov a pozemkových poplatkov,
- po právnej stránke boli obyvatelia mesta slobodní na presne vymedzenom území,
- mali právo slobodne voliť richtára, ktorý bol ich prvou súdnou inštanciou,
- podľa saského zvyku mohli spory medzi sebou riešiť súbojom, pričom mohli používať okrúhly štít a meč,
- pohostenie poskytovali iba kráľovi a ostatným hodnostárom na základe dobrovoľnosti,
- vojenských výprav sa zúčastňovali pod kráľovou zástavou a za osobnej účasti panovníka.
Mestské práva sa najprv týkali len nemeckého obyvateľstva, ale neskôr si aj slovenské obyvateľstvo vydobylo rozhodovacie postavenie, takže sa po roku striedali nemecký a slovenský richtár. Prvým richtárom mesta bol saský šľachtic Ondrej, bohatý ťažiar, ktorý sa zaslúžil o rozvoj mesta aj baníctva.
UHORSKÝ KRÁĽ BELO IV.
Jeden z najvýznamnejších uhorských panovníkov z arpádovskej dynastie. Narodil sa uhorskému kráľovi Ondrejovi II. a kráľovnej Gertrúde. Za manželku si Belo IV. zobral dcéru nikajského cisára Teodora I., Máriu Laskarisovú, ktorá mu porodila 10 detí. Druhý najmladší syn – Štefan, sa neskôr stal uhorským kráľom Štefanom V.
Belo IV. bol za kráľa korunovaný už ako 8-ročnýchlapec, no na trón zasadol až ako 21-ročný. Prežíval ťažké roky s veľmi zlým vzťahom k svojmu otcovi, ktorý sa po zavraždení kráľovnej Gertrúdy (Belovej matky), znovu oženil. Belovi sa tiež nepáčilo, ako otec hospodáril s krajinou a ich spory boli natoľko vážne, že musel zasiahnuť samotný pápež.
Keď Belo IV. zasadol na kráľovský trón, okamžite ukončil všetky praktiky svojho otca. Tak veľmi ho nenávidel, že rušil a staval sa proti všetkému, čo zaviedol počas panovania jeho otec. Všetko sa to dialo v čase, kedy hranice strednej Európy ohrozovali približujúce sa mongolské vojská. Mongoli nenechali na seba dlho čakať a Uhorsko poriadne spustošili.
Belo IV. však mal rád svoju zem a snažil sa ľuďom čo najviac pomôcť, opäť sa stavať na nohy. Dal vybudovať kamenné hrady, podporoval rozvoj miest, udobril sa so šľachtou, ktorej najprv odobral tituly aj majetky, udeľoval mestám rôzne privilégiá. Belo, rovnako ako v minulosti on sám, nemal dobrý vzťah so svojim synom, budúcim kráľom Štefanom. Obaja muži sa tak nenávideli, až medzi nimi vznikla vojna, ktorej výsledkom bolo rozdelenie krajiny na dve časti.
Kráľ Belo IV. mal k nášmu kraju a mestu naozaj výnimočný vzťah. Počas svojho panovania sa sem rád a pravidelne vracal. Trávieval tu letné obdobia, keďže mu vyhovovala miernejšia klíma a príjemnejšie počasie počas úmorných letných horúčav, ktoré sú označované ako „psie dni“. Miloval najmä rozľahlé husté lesy, plné zveriny, čo si užíval ako vášnivý poľovník. V čase pobytu v našom kraji sa jeho sídlom stal hrad v Slovenskej Ľupči. Tu sa nakoniec aj zmieril so svojim synom Štefanom.
S mestskými privilégiami daroval Banskej Bystrici kráľ aj veľký chotár s viac ako 22 000 ha a tak vzniklo okolo mesta 10 dedín – Kostiviarska, Kynceľová, Majer, Nemce, Podlavice, Riečka, Rudlová, Sásová, Svätý Jakub, Uľanka a vyše 30 baníckych, hutníckych, drevorubačských a uhliarskych osád.
SLOBODNÉ KRÁĽOVSKÉ MESTO
Ako sme už spomenuli skôr, ľudia, ktorí žili v tomto kraji už od pradávna vedeli, že bohatstvo sa skrýva v podzemí, čo umožňovalo mestu napredovať a rozvíjať sa. Vrchy v okolí Banskej Bystrice boli bohaté predovšetkým na medenú rudu. Preto naše mesto získalo prívlastok „medená Bystrica“. Medená ruda sa ťažila v území medzi Starými horami a Špaňou dolinou. V 14. storočí sa meď preukázateľne vyvážala do Benátok a aj lode Krištofa Kolumba, na ktorých objavil Ameriku mala spodnú časť obitú meďou, pochádzajúcou z Banskej Bystrice.
Zlatou érou v histórií mesta bolo 15. a 16. stor., ktoré bolo spojené s pôsobením úspešnej Thurzovsko-Fuggerovskej mediarskej spoločnosti v meste, ktorá bola vo svojej dobe jedným z najmodernejších a najbohatších podnikov na svete. Jakub Fugger Boháč, ktorý ju spolu s Jánom Thurzom založil, bol a dodnes je, najbohatším mužom svojej doby. Nedokázali ho prekonať ani súčasní miliardári.
Úspešný rozvoj mesta na chvíľu zastavil ničivý požiar v roku 1761, ktorému padlo za obeť mnoho ľudských životov a pamiatok mesta. Do tla vtedy zhorelo viac ako 300 z necelých 400 domov v meste. Napriek všetkému sa mesto v druhej polovici 18. storočia stalo sídlom Zvolenskej stolice a sídlom novovytvoreného banskobystrického biskupstva. V tomto období už mesto bolo sebestačným, nachádzali sa tu remeselné dielne, pivovar, obchody, lekárne a kúpele.