NA POHĽAD STROHÁ A PREDSA KRÁSNA
Zaujímavou architektonickou stavbou 20. storočia je určite budova hlavnej Železničnej stanice. Iste vám neuniklo, že táto budova je natoľko cenná, že v roku 2018 bola zapísaná do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu ako národná kultúrna pamiatka.
Železničnú stanicu používame od roku 1951 až do dnes. Už 70 rokov, je miestom, kde ožívajú nádeje, kde hľadáme cieľ našej cesty. Perón sa stal svedkom mnohých vrúcnych stretnutí, kedy vlak spojil rodiny, či priateľov. Stanicou sa premleli státisíce cestujúcich aj cestovateľov.
Budova sa zachovala v takmer autentickej podobe tak, ako bola v 40. rokoch minulého storočia postavená. Jej stavba bola odsúhlasená v rozvojových plánoch mesta ako jedna z najdôležitejších budov v rámci urbanistického rozloženia v tejto časti mesta. Samotnej stavbe budovy stanice predchádzalo preloženie koryta Hrona a vybudovanie novej trate, smerom na Diviaky. So stavbou železničnej stanice sa začalo v roku 1941, čiže pred 80 rokmi, podľa víťazného architektonického návrhu architekta Jána Štefanca.
Budova v duchu funkcionalizmu s prvkami klasicizujúcej moderny, predstavuje kvalitné architektonické dielo, v rámci dodnes zachovaných verejných stavieb, ale hlavne ako jeden z príkladov realizácie železničných stavieb 40. rokov minulého storočia.
Stavba má symetrickú kompozíciu. Ústredný prvok tvorí hlavná odbavovacia hala s jedinečnou oceľovo-betónovou konštrukciou. Na oboch stranách odbavovacej haly stoja o niečo nižšie krídla, kde sú administratívne priestory pre prevádzku a vybavenosť. Pomerne strohý vzhľad budovy ozvláštňujú výrazné farebné vitrážové okná a kazetový strop v interiéri. Osem vertikálnych okien s umeleckými vitrážami vyhotovili traja akademickí výtvarníci v intenciách socialistického realizmu. Zachované sú tiež obklady povrchov, ktoré boli realizované z prírodných materiálov. Umelecko-historicky a výtvarne hodnotné sú aj dve sochy umiestnené pred budovou stanice. Sochy robotníka a drevorubača sú dielom akademického sochára Fraňa Gibalu.
Budova železničnej stanice v Banskej Bystrici je nositeľom historickej, spoločenskej, architektonickej a výtvarnej pamiatkovej hodnoty a určite si zaslúži našu pozornosť ako zaujímavá stavba.
TAJOMNÉ PODZEMIE POD URPÍNOM
Neďaleko „malej“ železničnej stanice sa nachádza vchod do tajuplného podzemia. Informácie o sprístupnených podzemných priestoroch v Banskej Bystrici siahajú do roku 1867, keď pivovarník Rudolf Herritz nechal vybudovať veľké pivnice ako sklady pre pivo. Do týchto nechal dokonca ukladať ľad, ktorý sa v zime ťažil priamo z Hrona. Pivnice s mestom vraj spájala dlhá úniková chodba, ktorá ústila do Kapitulskej ulice.
Podzemný priestor, o ktorom je reč, slúžil ako úkryt pre obyvateľov mesta najmä počas 2. svetovej vojny. Po jej skončení sa priestor začal meniť do súčasnej podoby. Celý projekt bol tajný. V období komunistického režimu bol kryt sídlom stálej vojenskej služby. Bunker bol postavený tak, aby spĺňal ochrannú funkciu. Mal ochrániť pred zbraňami hromadného ničenia, bola tu zriadená stála vojenská služba a tiež rozsiahly informačný, spojovací a dorozumievací systém.
Kryt však poslúžil aj v nepredvídateľných situáciách – napríklad pri veľkej povodni, alebo pri priemyselnej havárii nádrže tekutín popolčeka pri Zemianskych Kostoľanoch. Sem viedli kroky významných ľudí aj v auguste 1968 pri vpáde vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Vtedy sa vyskúšala účinnosť systému civilnej ochrany, vďaka ktorému napríklad vysielal Slobodný Československý rozhlas aj v čase, keď boli ostatné štúdiá obsadené a dávno zablokované.
Po páde komunizmu sa v kryte nachádzalo zábavné centrum a stalo sa obľúbeným miestom mladých. Bujaré diskotéky a divoká mládež sa podpísali na poškodení bunkra. Neskôr tu dokonca fungovala strelnica. V súčasnosti je kryt opäť prázdny. Nachádzajú sa tu dve únikové chodby a dva centrálne priestory. Obslužné a technické priestory majú elektrocentrálu, filtračné zariadenia aj vlastnú studňu. Úkryt dokáže poskytnúť útočisko pre 600 osôb na 473 m2 celkovej plochy krytu. Priestor spravuje Obvodný úrad, ktorý sa stará o jeho pravidelnú údržbu, kontrolu, vetranie a monitorovanie.
KEĎ JE JAZDA VLAKOM VÝNIMOČNÝM ZÁŽITKOM!
Železničná trať č. 170 z Banskej Bystrice do Dolnej Štubne vedie úbočiami Veľkej Fatry, na rozhraní s Nízkymi Tatrami a cez vrcholy Kremnických vrchov. Aj preto je táto trať jednou z technologicky najzložitejších železničných stavieb.
Na pomerne krátkej trati, dlhej len necelých 41 kilometrov, sa nachádza až 22 tunelov, 112 mostov a priepustov. Najdlhší spomedzi tunelov je Čremošniansky tunel (č. 14), dlhý 4 698 metrov. Ide o posledný 22. tunel v smere do Dolnej Štubne. Pýtate sa, prečo má číslo 14 a pritom je 22. v poradí? Nuž, v pôvodnom projekte bolo naplánovaných 14 tunelov. Neskôr však bolo potrebné projekty upraviť a pridať niekoľko ďalších tunelov. Tie však nemajú samostatné číslo, ale sú označované písmenkom. Napríklad tunel č. 2 a tunel č. 2a.
Na trati sa nájdu aj ďalšie zaujímavosti. Niektoré tunely sú naozaj výnimočné. Spomínaný Čremošniansky je najdlhším železničným tunelom na Slovensku. Vlak však prechádza aj zakrivenými tunelmi a jeden je dokonca prerušený tokom rieky Bystrica – namiesto jedného tunela sú vlastne dva. Zaujímavý je aj Uľanský viadukt. Konštrukcia oblúka je dlhá 70 metrov a klenba má rozpätie 55 metrov.
So stavbou trate sa začalo v roku 1936. Za štyri roky vybudovalo 12 339 pracovníkov 22 tunelov v celkovej dĺžke 12 211 m. Stavba trate bola veľmi nebezpečná, vzhľadom na ťažký terén. Počas výstavby zomrelo až 35 pracovníkov a došlo k takmer 2300 úrazom. Na pamiatku obetí, bol po ukončení stavby trate, v Dolnom Harmanci postavený pamätník obetiam, ktoré zahynuli počas stavby železnice.
Železničná trať bola do prevádzky uvedená pred Vianocami v roku 1940. Počas vojny trať s tunelmi poslúžila na ukrývanie pancierových vlakov partizánov. Nemci sa pri ústupe snažili trať celkom zničiť, no nepodarilo sa im to, aj keď množstvo mostov zničili, tunely ostali zachované. Výlet na tejto trati si tak môžete vychutnávať aj dnes.