SVIATOK VŠETKÝCH SVÄTÝCH
U nás známy sviatok Všetkých svätých, je sviatkom, ktorý sa svätí v katolíckej cirkvi. Na druhý deň „na Dušičky“ sa v katolíckych kostoloch konajú zádušné omše za mŕtvych. No vo viacerých podobách sa tento sviatok slávi takmer po celom svete. Protestantská cirkev neuznáva kult svätých a neoslavuje Sviatok všetkých svätých, no pripomínajú si Pamiatku zosnulých. Jedným z najväčších sviatkov je pre nich 31. október – Deň reformácie z roku 1517, v rámci ktorého si pripomínajú aj zosnulých.
Pre katolíkov je to sviatok, kedy spomíname na tých, ktorí ešte nedosiahli blaženosť alebo sú vo fáze očisťovania a prípravy prechodu z očistca do neba a spája sa s nádejou na vzkriesenie. Sviatok sa slávil už dlhé storočia – väčšinou v jarnom období. Súviselo to s prebúdzaním prírody a príletom vtákov. Ľudia verili, že duše zosnulých sa vtedy, v podobe vtákov, vracajú k živým.
V kresťanstve ho poznáme približne od 4. storočia. V tom čase bolo veľké množstvo svätých a nie na všetkých zostalo miesto v kalendári. Bol v tom veľký chaos a neporiadok a tak vznikol prvý spoločný Sviatok všetkých svätých mučeníkov. Pre všetkých svätých jeden spoločný dátum.
Pápež Bonifác IV. ustanovil v 7. storočí, 13. máj, za Sviatok všetkých mučeníkov. Spájal sa s posviackou chrámu Panteón, z ktorého sa stal chrám, zasvätený Panne Márii a je tu uložených množstvo relikvií svätých mučeníkov. Pôvodne pohanský sviatok a pohanský chrám tak získal nový, kresťanský rozmer. V roku 844 určil pápež Gregor IV. nový termín sviatku na 1. november. Práve tento deň pripadol na výročie zasvätenia oratória pôvodnej Baziliky svätého Petra v Ríme všetkým svätým, apoštolom a mučeníkom.
Sviatok má však tradíciu hlboko v minulosti. Viaže sa na sviatok Samhain, ktorým oslavovali Kelti Nový rok (1. novembra). Bol oslavou konca leta a znamenal ukladanie prírody na zimný spánok. Noc na prelome októbra a novembra je magickou – podľa mnohých tradícií sa vtedy prelínajú svety živých a mŕtvych. Neodmysliteľnou súčasťou sviatku sa stalo „živé svetlo“ v podobe plameňa – aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, mohli sa zohriať a stráviť noc s pozostalými. Tak o tom hovorila keltská tradícia. Dnes je svetlo sviece symbolom života.
DUŠIČKY V OČISTCI
Pamiatka zosnulých alebo Dušičky poznáme až o čosi neskôr. Sviatok zaviedol v roku 998 svätý opát Odilon z Cluny. Kláštor v Cluny bol vtedy kultúrnym a duchovným centrom v západnej Európe a miestni mnísi sa tešili veľkej autorite. V tomto období sa vykryštalizovala viera v očistec – prechodné miesto na ceste do Raja, či do Pekla. Práve očistec sa stal miestom pre dušičky, kde sa majú očistiť duše hriešnikov. A im bol venovaný sviatok Pamiatky zosnulých, kedy bolo dušiam, uviaznutým v očistci umožnené vrátiť sa na jednu noc do sveta živých a uľaviť si od nepohodlia kam sa ráno zas museli vrátiť. 2. november sa tak vďaka clunyjským mníchom rozšíril ako Pamiatka zosnulých po celom Francúzsku a ďalej do sveta.
Na Dušičky sa lampy plnili maslom alebo olejom, aby si mŕtvi, ktorí prišli navštíviť svojich živých blízkych, mohli pomazať rany z očistca a vyliečiť ich. Sypala sa tiež múka do ohňa, aby vyhladované duše nezostali hladné. Zdobenie hrobov kvetmi, či vencami, je novou tradíciou, ktorá sa ujala až na konci 19. storočia.
S Dušičkami sa spájajú aj viaceré ľudové pranostiky. Jedna napríklad hovorí, že „ak na Dušičky prší, duše oplakávajú svoje hriechy“.
AMERICKÝ (?) HALLOWEEN A ZLÝ JACK
Moderný sviatok, ktorý sa aj u nás udomácnil, hoci mnohým nie veľmi po chuti a vlastne vôbec nie je moderný. Má tiež prastarý pôvod v keltských tradíciách. Slovo Halloween pochádza z „All Halows´ Eve“ alebo „All Hallows´Evening“, čiže „Predvečer Všetkých Svätých“ (31. október). Slávil sa v Írsku a Škótsku. Do Ameriky sa Halloween dostal práve vďaka mnohým imigrantom z Írska a Škótska, ktorí sem putovali v 19. storočí. Aj tu ľudia verili, že v túto magickú noc sa vedia dostať duše mŕtvych do sveta živých a preto sa snažili ochrániť sa prezlečením do strašidelných kostýmov a zapaľovaním sviečok v oknách.
Neodmysliteľné sú pre Halloween vyrezávané tekvice. Po anglicky sa vyrezávané tekvičky označujú ako „Jack-o´- lantern“ alebo „Will-o´-the-wisp“ a spájajú sa s írskou legendou o Jackovi, ktorý prekabátil diabla tak, že ho vylákal na strom, na ktorý potom vyrezal kríž. S diablom uzavrel dohodu, že Jackovi nikdy nevezme dušu. No Jack bol počas života taký zlý, že ho nemohli vziať ani do neba, preto zostal navždy blúdiť po zemi. Aby videl na cestu, diabol Jackovi hodil nehasnúci uhlík, z ktorého si Jack urobil lucerničku.
Tekvice so zapálenou sviečkou pôvodne symbolizovali dušu, uväznenú v očistci. Dnes sa do tekvíc vyrezávajú rôzne strašidelné tváre, ktoré majú symbolizovať rôzne ľudové bytosti a majú slúžiť ako ochrana pred zlými duchmi.
Halloween sa dodnes oslavuje koledovaním v bláznivých a strašidelných maskách. Koledníci putujú od domu k domu a ohlasujú sa porekadlom „Trick or Treat“, čo vo voľnom preklade znamená, „dajte mi odmenu, lebo vám niečo nemilé vykonám“. Za koledu dostávajú koledníci odmenu. A lakomcov neminie nejaká neplecha. Tekvice, ktoré koledníci so sebou v minulosti nosili, ich nielen chránili, ale tiež im ukazovali cestu tak, ako Jackovi uhlík, ukrytý do repy.
DNI MŔTVYCH
Sú rovnakým sviatkom v Mexiku. Tu ho oslavujú vo veselšom tóne, v znamení pestrých kostýmov, bohatej výzdoby a veselých sprievodov, plných hudby a tanca v uliciach a hodovania v domácnostiach. Mexičania veria, že v tieto dni sa medzi nás vracajú aj duše detí a našich mŕtvych, ktorým nosia na cintorín špeciálne oranžové kvety. V každom dome sa postaví špeciálny oltár, ku ktorému sa nosí jedlo, sladkosti a drobnosti zomrelých, na ktorých takto spomínajú. Nesmú samozrejme chýbať modlitby za duše zomrelých.
ZVYKY A TRADÍCIE
Tieto sviatky si pripomíname v kostoloch, návštevou cintorínov, zapaľovaním sviečok a prinesenými kvietkami a venčekmi na hroby našich blízkych. V minulosti sa dodržiavalo viacero tradícií. Gazdiné piekli koláčiky z bielej a tmavej múky – prvé sa dávali na stôl pánom, druhé poddaným. Pečivo sa pieklo v tvare kríža a označovalo sa ako „kosti svätých“. Na Dušičky sa robili malé žemličky, ktoré sa plnili sladkými plnkami a predstavovali dušičky našich zomrelých. Večer nechávali zvyčajne prestreté, ak by sa niektorý z mŕtvych ešte chcel zasýtiť. V tento deň sa nesmelo zametať, aby gazdiné nevyplašili príchodzie duše.
A VIETE ČO JE SVETLONOS?
V Amerike sa ujalo vyrezávanie tekvíc, ktoré bolo jednoduchšie, ako vyrezávanie do repy, či zemiakov. No aj u nás sme mali takýto krásny starý zvyk, ktorý bol známy ako „hľadanie svetlonosa“. Ľudia si aj u nás vyrábali malé lucerničky z tekvičiek, ktoré im poslúžili ako svetielko na ceste na cintorín. Aj to boli svetlonosi.
No podľa starých slovanských tradícií bol Svetlonos nadprirodzenou démonickou bytosťou. Hovorilo sa o ňom, že Svetlonos kradol v kostole sviečky a upíjal si z omšového vína. Jeho úlohou bolo zviesť človeka z cesty, aby už nikdy nenašiel cestu späť. Svetlonos bol bludným svetielkom a mal moc najmä nad tými, ktorí nemali čisté svedomie. Lákal ich svetlom, ale aj zvukmi, plačom, či volal menom. Vláčil človeka po poliach, do močiarov, na cintoríny, útesy, či do tŕnia, často s tragickým koncom.
Privolať Svetlonosa mohol človek úmyselne, či nechtiac, keď po zotmení zahvízdal. Zbaviť sa ho mohol prežehnaním, alebo si musel spomenúť na toho, s kým jedol veľkonočné vajíčko, alebo sa hostil pri Štredrovečernom stole. Svetlonosi často symbolizovali duše detičiek, ktoré nestihli pokrstiť, či duše ľudí, ktorí zomrelí násilnou smrťou.
No neskôr sa táto tradícia úplne vytratila. Bolo tak v čase kolektivizácie v 50. rokoch, kedy komisári, ktorí nútili ľudí vstupovať do družstva a tí sa tomu priečili, rozchýrili poveru, že ani oni po smrti nenájdu pokoj a skončia ako svetlonosi.