Pripravili sme pre vás ďalšiu časť zo zoznamu výročí, ktoré tohto roku oslávime. Prečítajte si o zaujímavých a významných osobnostiach, ktoré sú späté s históriou Banskej Bystrice.
KRÁĽ, KTORÝ Z OBYČAJNEJ OSADY UROBIL MEDENÉ MESTO
BELO IV. (1206 – 3. 5. 1270)
V roku 2021 si pripomenieme 815. výročie narodenia kráľa Bela IV. Kráľ Belo IV. patrí k úspešným panovníkom, ktorý sa zaslúžil o rozvoj svojej krajiny. Vrúcny vzťah mal aj k regiónu Zvolenskej župy. Naše mesto mu vďačí za pridelenie kráľovských privilégií, vďaka ktorým sa osada Bystrica stala slobodným kráľovským mestom a vyrástla na jedno z najvýznamnejších hospodárskych centier v Uhorsku.
Belo IV. si tento región vybral každoročne za miesto pobytu, kde trávil horúce letné obdobie tzv. psích dní. Tunajšia klíma, nádherné prostredie a bohaté lesy mu vytvorili útočisko, kde sa každý rok rád vracal. Dal si postaviť sídlo, kde v lete prebýval – Ľupčiansky hrad. Často a rád chodieval na poľovačky v ľupčianskom revíre, rovnako ako do lesov okolo Banskej Bystrice. Neskôr, z vďaky, podaroval mestu rozsiahle lesné pozemky dnešného lesoparku Laskomer.
SKLADATEĽ S VRÚCNYM SRDCOM A LÁSKOU K ĽUDOVEJ PIESNI
JÁN CIKKER (29. 7. 1911 – 21. 12. 1989)
V polovičke roka, presnejšie 29. júla, si pripomenieme 110. výročie narodenia banskobystrického rodáka, hudobného skladateľa Jána Cikkera. Ján Cikker sa narodil v roku 1911 v dome č. 9 na Námestí Š. Moysesa. Cikker bol vzácny človek s hlbokým a duchovným videním sveta, ktorého vychovávala matka, keďže otec mu zomrel, keď bol ešte malý chlapec. Komponovať začal už v rannom veku. Svojou tvorbou významne zasiahol do hudobnej drámy 20. storočia. Spolu s Alexandrom Moyzesom a Eugenom Suchoňom patrili k najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej hudobnej moderny. Hlavným ťažiskom Cikkerovej práce bola operná tvorba. Medzi najznámejšie diela patria opery Juro Jánošík, Vzkriesenie, či Beg Bajazid. Ján Cikker je tiež autorom hudby slovenského vojnového filmu Vlčie diery. Celá jeho tvorba má jednu spoločnú črtu – jeho bytostný vzťah k slovenskej ľudovej piesni.
Meno majstra Cikkera nesie banskobystrická Základná umelecká škola. Jej predchodkyňou bola hudobná škola, v ktorej učila mamička Jána Cikkera.
MAJSTER ZLATNÍK, KTORÝ TVORIL UMELECKÉ DIELA
SAMUEL LIBAY (11. 3. 1782 – 7. 8. 1866)
V roku 2021 si pripomenieme 155. výročie úmrtia jedného z najlepších zlatníckych majstrov – Samuela Libaya, ktorý sa narodil do rodiny zlatníckeho majstra. Aj mladý Samuel sa rozhodol pokračovať v rovnakom remesle. Ako 16-ročný sa stal učňom v zlatníckej dielni majstra Jána Michala Tirtscha. V roku 1805 prichádza už ako zlatnícky tovariš do Banskej Bystrice. Ako 25-ročný sa stal členom banskobystrického zlatníckeho cechu, ktorý neskôr reprezentoval svojimi prácami na miléniovej výstave v Budapešti, či Svetovej výstave v Paríži.
Mal mimoriadny talent a jeho majstrovské kúsky boli veľmi obľúbené a vysoko oceňované. Z jeho dielne pochádza napríklad Glabitsov pokál z roku 1835, či filigránová soška cisára Napoleona I. z roku 1847, ktoré môžeme dodnes obdivovať v Stredoslovenskom múzeu. Majstra Libaya pri tvorbe inšpirovala najmä príroda – hmyz. Jeho jemná technika filigránu pripomína krehké japonské umelecké diela. Rád vyrábal aj drobné ozdobno-úžitkové predmety – spony a ihlice do vlasov, brošne, vinety, schránky, či krstné medailóny, ale aj veľké plastiky a busty. Vo svojej zlatníckej dielni vychoval niekoľkých ďalších šikovných zlatníkov. V jeho práci pokračovali František Rosenberger a Viliam Emler.
Samuel Libay zomrel v roku 1866 a navždy odpočíva v rodinnej hrobke na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici.
MALIAR, KTORÉHO FASCINOVALI SVETLO A TIEŇ VO VYHNI MEDENÝCH HÁMROV
DOMINIK SKUTECKÝ (14. 2. 1849 – 13. 3.1921)
Maliar, ktorý sa stal podľa Banskobystričanov najvýraznejšou historickou osobnosťou nášho mesta – Dominik Skutecký. Majster maliarskeho plátna a štetca sa narodil na Valentína v roku 1849 v rázovitej záhorskej obci Gajary do rodiny majiteľa mydliarne so židovským pôvodom. Maliar svoj talent rozvíjal vo Viedni, Benátkach aj Mníchove. Do Banskej Bystrice ho priviedla láska, keď sa jeho manželkou stala Banskobystričanka Cecília Löwy. V Banskej Bystrici sa maliar so svojou rodinou natrvalo usadil v roku 1889. V Hornej ulici vyrástla krásna renesančná vila uprostred malebnej záhrady, ktorá sa stala domovom rodiny Skuteckých a neskôr aj maliarovho vnuka Petra Karvaša. Vilu začal stavať pred 125. rokmi rodinný priateľ – architekt Adolf Holesch.
Skuteckému mesto pod Urpínom a jeho okolie prirástlo k srdcu. Inšpirovali ho pri mnohých dielach. Asi jeho najznámejší obraz je Trh v Banskej Bystrici, na ktorom je zobrazená dáma s červeným dáždnikom. Pozoruhodná je však najmä kolekcia obrazov majstrov kotlárov a kováčov v medených hámroch a kováčskych dielňach v okolí. Skutecký bol fascinovaný hrou svetla a ohňa, ktoré ho zaujali natoľko, že sa do hámrov vracal maľovať celých 35 rokov. Skutecký zomrel v roku 1921 vo veku 72 rokov. Pochovaný je na židovskom cintoríne v Banskej Bystrici. Obľúbený a uznávaný maliar po sebe zanechal množstvo diel a právom sa radí k realistickým maliarom európskeho formátu. V tomto roku si pripomíname 100. výročie maliarovho úmrtia.
ÚSPEŠNÝ PODNIKATEĽ, KTORÝ BOL 5 × ZVOLENÝ ZA BANSKOBYSTRICKÉHO RICHTÁRA
MELCHIOR SMRTNÍK (19. 1. 1646 – 8. 12. 1707)
Pred 375 rokmi sa narodil učiteľ, podnikateľ a richtár Banskej Bystrice, jeden z najvýznamnejších mešťanov na prelome 17. a 18. storočia. V Banskej Bystrici založil firmu na výrobu mlynských kameňov, ktorá mu zabezpečila bohatý kapitál a otvorila aj cestu do politiky. Niekoľko rokov bol senátorom a päť rokov bol v Banskej Bystrici richtárom.
Angažoval sa aj v krajinskej politike, čo sa mu takmer stalo osudným. V ťažkých časoch protihabsburských povstaní sa radil k podporovateľom Imricha Tököliho – vodcu Slovenského štátu v Uhorsku. Ten však bol porazený. Nasledovali neslávne známe „prešovské jatky“ – poprava 24 mešťanov a šľachticov. Melchior bol jedným z nich, ale podarilo sa mu obhájiť svoju nevinu a trestu unikol. Zomrel náhle, po ťažkej a úmornej ceste na snem uhorských stavov v Košiciach, kde sa malo rokovať o ďalšom protihabsburgskom povstaní Františka Rákocziho II.
Po tomto úspešnom mužovi našej histórie zostala do dnes zachovaná písomná listina, tzv. valedikcia, napísaná v slovenčine. Ide o rozlúčkovú reč, ktorá sa niekedy používala na pohrebe, ale v tej dobe hlavne pri rozlúčke s dôležitým úradom alebo funkciou. V slobodných kráľovských mestách sa vtedy richtár volil vždy na jeden rok a v posledný deň v roku skladal svoj „účet“ – prostredníctvom valedikcie.
GENIÁLNY STAVITEĽ ORGANOV A BOHÉM, KTORÝ MILOVAL ŽIVOT
MICHAL PODKONICKÝ (26. 9. 1753 – 4. 6. 1816)
Najslávnejší staviteľ organov v histórii mesta. Chýry o jeho talente a dokonalej práci sa šírili celým Uhorskom a tak sa vypracoval na najžiadanejšieho staviteľa organov svojej doby. Remeslo a aj značnú mieru talentu zdedil po svojom otcovi, organárovi Martinovi Podkonickom. V roku 1773 mladý Michal prevzal otcovu dielňu. Zostrojovaniu, doplňovaniu a opravovaniu organov, pozitívov, spinetov a klavirochodov sa venoval 45 rokov. Z dielne tohto majstra pochádzajú organy vo farskom kostole Nanebovzatia Panny Márie, Kostole sv. Kríža, v Evanjelickom kostole. Jeho otec, Martin Podkonický, postavil v roku 1751 organ v špaňodolinskom Kostole Premenenia Pána. Tento 300-ročný organ je posledný komplexne dochovaný a najväčší organ z dielne majstra Podkonického. Patrí medzi skvosty medzi barokovými nástrojmi.
Majster dostával toľko objednávok, že ich nestíhal plniť. Mestské rady a farské úrady, ktoré si u génia objednali nástroj a riadne ho zaplatili, organ však stále nemali, začali sa na majstra sťažovať, podávali trestné oznámenia až nakoniec Podkonického za nesplnené záväzky uväznili. Slávneho majstra tak čakal neslávny koniec. Manželka ho nakoniec opustila, dom, v ktorom bývali, predala a majster Podkonický zomrel pred 205 rokmi sám a opustený na neznámom mieste vo svojom rodnom meste.
HISTORIK, KTORÝ MILOVAL FOLKLÓR A ROZUMEL RUNÁM
PAVOL KRIŽKO (30. 5. 1841 – 25. 3. 1902)
Historik, archivár a pedagóg, ktorý sa narodil v Banskej Bystrici pred 180 rokmi. Jeho rodný dom v Lazovnej ulici č. 12 už neexistuje – nahradil ho nový, na ktorom sa nachádza pamätná tabuľa. Pavol Križko prezentoval verejnosti známy Velestúrsky nápis. Stalo sa tak v roku 1868 v Letopise Matice slovenskej. Záhadný nápis na skale na vrchu Velestúr Pavol Križko preložil do slovenčiny: „Prišiel Silian od severu, zboril Kremnicu a Turovo i všetky hrady; i bolo rokov po Turovi 280“. Križko za tento objav a preklad nedostal dostatočné uznanie. Dokonca ho obvinili za to, že bol tvorcom nápisu a organizátorom výroby falzifikátu. Dedinčania v okolí Velestúra považovali nápisy za čarodejnícke písmo. Na túry za poznaním runových nápisov chodieval rád so svojim priateľom Dr. Gustávom Zechenter-Laskomerským.
Na evanjelickom gymnáziu, bol Križkovým profesorom Ľudovít Bohdan Grossmann, ktorý vo svojich študentoch štepil lásku k slovenskej literatúre a všeslovanským ideálom. Križko bol aktívny v národnom kultúrnom dianí a jedným z predstaviteľov československej vzájomnosti. Je autorom zbierky povestí pod názvom Slovenské prostonárodné povesti, ktoré zostavil z ľudových povestí a legiend nazbieraných medzi obyčajnými ľuďmi. Stal sa zakladajúcim členom a funkcionárom Matice slovenskej a Muzeálnej slovenskej spoločnosti (MSS), kde bol referentom pre dejepis, archeológiu a antropológiu. Centrom jeho vedeckých záujmov boli najmä dejiny Kremnice, banských miest a regiónov, školské, či cirkevné dejiny. Napísal 157 historických štúdií a článkov. V roku 1890 v Kremnici založil Múzeum mincí a medailí a aj prvý filatelistický spolok na Slovensku.
VYNIKAJÚCI ROZPRÁVAČ – SPISOVATEĽ A ROZHLASOVÝ REDAKTOR
PAVEL HRÚZ (14. 6. 1941 – 15. 8. 2008)
Narodil sa pred 80 rokmi do rodiny krajčíra a vyštudoval Elektrotechnickú fakultu SVŠT v Bratislave. Jeho srdce si však získalo ukladanie myšlienok na papier. Prvé diela napísal ešte ako študent. Debutoval knihou poviedkových čŕt zo študentského prostredia „Dokumenty o výhľadoch„. Po roku 1968 ho prepustili z Matice slovenskej a vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a to pre jeho politické a občianske postoje k augustovým udalostiam a nasledujúcemu normalizačnému procesu.
Ďalšie diela mu vyšli až po revolúcii v roku 1990. Jeho prózy boli zamerané na rozprávanie o zdanlivo bezvýznamných témach, ale aj o ľuďoch, ktorí sú mimo spoločenského diania, na pokraji spoločnosti, s úsilím o autentickosť prostredia a života, čomu podriaďoval aj výrazové prostriedky. V roku 1998 získal prestížne ocenenie Dominika Tatarku za knihu „Hore pupkom, pupkom sveta„. Pôsobil aj ako redaktor literárnej redakcie Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici. Zomrel vo veku 67 rokov vo svojom rodičovskom dome v Banskej Bystrici.