Aj tento rok začíname so zaujímavými výročiami, ktoré si v roku 2022 pripomenieme. Nasledujúce riadky sú venované niekoľkým osobnostiam – známym aj menej známym…
JEDEN Z PRVÝCH SLOVENSKÝCH REKTOROV LATINSKEJ ŠKOLY 17. STOROČIA
Výborný pedagóg, ktorý bol celý svoj život oddaný svojej profesii. Bol tiež priekopníkom zásad vecného encyklopedizmu na Slovensku. Reč je o Jánovi Duchoňovi, prvom rektorovi evanjelickej mestskej školy v Banskej Bystrici. V tomto roku si pripomenieme 385. výročie jeho úmrtia.
Ján Duchoň pochádzal z učiteľskej rodiny. Lásku k škole a ku knihám mu vštepil jeho otec. Študoval tiež u evanjelického farára na Liptove a v Ľubici. Štúdiá na rok prerušil, aby prijal miesto vychovávateľa v šľachtickej rodine Mariášovcov v Markušovciach. Neskôr pokračoval v štúdiu na univerzitách vo Wittenbergu, či Rostocku.
Do Banskej Bystrice sa potom vrátil, aby prijal miesto konrektora mestskej evanjelickej školy, ktoré mu ponúkla banskobystrická mestská rada. Už o rok neskôr sa stal prvým rektorom slovenského pôvodu. Vo funkcii rektora tu pôsobil od roku 1627 do roku 1637. Pod jeho vedením dosahovali študenti školy vynikajúcu úroveň a dostávali kvalitné vzdelanie, ktoré ich predurčilo k ďalšiemu štúdiu na prestížnych univerzitách, či dostávali možnosť uplatniť sa vo významnejších postoch súdobej spoločenskej sféry.
Nový myšlienkový prúd – vecný encyklopedizmus, ktorého osnovateľom a propagátorom sa stal na začiatku 20. rokov 17. storočia, nemecký profesor Ján Heinrich Alsted, si vďaka Duchoňovi prerazil cestu aj do vtedajšieho Uhorska. V pedagogickom pôsobení, v duchu reformačného humanizmu, Duchoň upevňoval a rozvíjal princípy klasického cirkevného rétorizmu a protestantského aristotelizmu. Venoval sa aj praktickej činnosti, zavádzaním vecne encyklopedických učebníc Jána Amosa Komenského. Medzi jeho žiakov patrili napríklad filozof M. Rakšáni a spisovateľ Štefan Pilárik.
Duchoň bol tiež spisovateľom a básnikom. Napísal panegyrickú báseň, ktorú venoval rodine Mariášovcov, či básne na počesť prešovského evanjelického farára M. Madarása. Tlačou tiež vyšli programy verejných rečníckych cvičení a akadémií na banskobystrickom gymnáziu.
HRDINSKÝ VOJENSKÝ VELITEĽ A BANSKOBYSTRICKÝ MEŠŤAN
Filip Morgenthaler – vojenský veliteľ nemeckého pôvodu, ktorý sa významne zaslúžil o úspechy vojsk Uhorského kráľovstva v druhej polovici 16. storočia. V tomto čase našu krajinu sužovali turecké vpády, proti ktorým sa kráľovstvo nedokázalo brániť vlastnými silami. Do svojich služieb prijímalo cudzincov, ktorí bojovali pod jeho farbami a za svoje činy si vyslúžili nielen uznanie kráľa, ale často aj veľké majetky, či šľachtické tituly. Vojaci sa potom vďačne usadili vo svojej novej domovine, zakladali si rodiny, ktoré nosili ich rodinné mená aj po niekoľko storočí.
Meno Filipa Morgenthalera sa prvý krát spomína v roku 1592, kedy bol účastníkom zhromaždenia v meste Zvolen, ktoré dal zvolať hornouhorský kapitán Mikuláš Pálffy. Banské mestá sa na tomto stretnutí zaviazali vydržiavať na Zvolenskom zámku 200 ozbrojencov – na ochranu pred hroziacimi tureckými vpádmi. Pri tejto príležitosti vymenoval Mikuláš Pálffy Morgenthalera za nemeckého kapitána. Bok po boku spolu vybojovali dôležité víťazstvá v bitke o hrady v Sečanoch, či Modrom Kameni. Svoju odvahu prejavil aj pri dobýjaní Novohradského hradu, ktorého bol kapitánom, aby sa neskôr opäť vrátil do Zvolena. Najdôležitejšie víťazstvo vybojoval Filip Morgenthaler v roku 1599 pri Vígľašskom zámku, kde spolu s pánom Ľupčianskeho hradu, Gašparom Tríbelom, napadli tábor tureckých vojakov a porazili ich. Oslobodili vtedy 300 kresťanských zajatcov. Za tento úspech dostal Morgenthaler odmenu od samotného kráľa, ktorý ho povýšil do šlachtického stavu. Listina, ktorá to potvrdzuje sa zachovala až do dnešných čias a je uložená v Štátnom archíve v Banskej Bystrici. Morgenthalerovi bol udelený erb, ktorý zobrazuje šedého vlka, sediaceho na zelenom trojvrší. Vlk, korunovaný zlatou korunkou, drží v pravej labe palcát.
Jeho manželkou sa stala dcéra šľachtica Juraja Csurkaya – Žofia. Spolu mali jedinú dcéru Katarínu. Rodina bývala v dome na námestí v Banskej Bystrici, na mieste, kde dnes stojí Beniczkého dom. Morgenthaler sa tak stal banskobystrickým mešťanom. Zomrel pred 400. rokmi, v roku 1622. Vo svojej poslednej vôli si želal, aby ho pochovali do krypty „väčšieho hradného kostola“ (Kostol Nanebovzatia Panny Márie). Jeho vôľu mestská rada splnila 16. januára 1622.
O význame osobnosti Filipa Morgenthalera svedčí, že v majetku mesta bol jeho maľovaný portrét, ktorý mesto dalo zhotoviť po jeho smrti, v roku 1622. Obraz sa v roku 1889 stal majetkom novozaloženého Mestského múzea a v súčasnosti je umiestnený v expozícii Stredoslovenského múzea v Matejovom dome. Obraz v roku 1896 reprezentoval naše mesto na Mileniálnej výstave v Budapešti a v roku 1900 na svetovej výstave v Paríži.
MAJSTER KUCHÁR, KTORÝ NAPÍSAL PRVÚ SLOVENSKÚ KUCHÁRSKU KNIHU
Ján Babilon bol najstarší z 9 detí, ktoré sa narodili do rodiny krajčíra a výrobcu nitrátových solí z Radvane. Krajčírske remeslo sa v rodine dedilo po niekoľko generácií, no okrem toho boli Babilonovci aj úspešní prachári a výrobcovia nitrátových solí.
Najstarší syn sa rozhodol pre inú profesiu – vyučil sa za kuchára. Pôsobil v Pešti, kde pracoval ako kuchár vo vlastnej reštaurácii. Jeho vášňou sa stalo zbieranie rôznych receptov a poznatkov z gastronómie, ktoré po 20-tich rokoch zhrnul do prvej slovenskej kuchárskej knihy. Receptár obsahuje okolo 1500 receptov s osobitým zreteľom na slovenskú kuchyňu. Recepty rôznej náročnosti zožali veľký úspech a za Rakúsko-Uhorskej monarchie sa dočkala troch vydaní.
Babilon bol tiež neúnavným a štedrým mecénom slovenského národného života v Pešti. Jeho reštauráciu navštevovala celá slovenská smotánka, ktorá si tu vychutnávala jeho vychýrené recepty.
Kuchárska kniha vyšla v roku 1870 a nájdeme v nej aj také typické slovenské jedlá – napríklad bryndzové halušky, strapačky, obarky, žobrácku, či pohánčenú kašu, posúchy, pirohy, hrianky, babu, opekance s makom, či vyprážaného kapra. Obsahuje tiež veľmi zaujímavé informácie pre historikov výživy, či informácie pre lekárov, pretože mnohé z jedál Babilon špecifikoval ako vhodné pre chorých, rekonvalescentov, šestonedieľky, ale aj homeopatov. Táto kuchárska kniha učí ako sa zdravo stravovať a poskytuje aj mnoho tipov a praktických rád. Recepty z nej vedia dodnes ohúriť všetky zmysly.
Na úvodnom obale knihy bolo napísané: „K velikému osohu nielen pre domácu potrebu, ale aj pre hospodárstvo, obsahujúc tie najjednoduchšie jako i najvybranejšie jedlá i pre každodenne i mimoriadne skvelé obedy“. Na Slovensku vyšla kuchárka v roku 1989 v náklade 32 tisíc kusov a dodnes sa dá objaviť v antikvariátoch. Ján Babilon zomrel 17. januára 1877 v Budapešti (pred 145 rokmi).
Babilonov recept na Vyprážaného kapra
Najprv sa z kapra nožom zoškrabú šupiny, potom sa vypitve, čisto umyje z krvi, poseká sa na kúsočky, nasolí a nechá sa hodinu nasolený stáť. Potom sa kúsky vyberú na čisté plátno, vytlačí sa rôsol, každý kúsok sa poobracia v múke, roztrepe sa vajce vodou a ryba sa doň namáča, posype žemľovými omrvinami a v masle sa vypraží nažltobrunátno. Dobre sa scedí z masti, vyloží na papier, na misu sa položí obrúsok, na ktorý sa ryba pekne poskladá a horúca sa podáva na stôl.
PANSLÁV „ČECHOBRATR PROTIŠTÚRSKY“
Pod takýmto pseudonymom vystupoval Ján Kollár. Slovenský básnik, politik, spisovateľ, archeológ, evanjelický kňaz, jazykovedec, ideológ a predstaviteľ slovenského a českého národného obrodenia.
Kollár mal korene v roľnícko-remeselníckej rodine. Mal troch bratov. Základnú školu vychodil v rodných Mošovciach. Na gymnázium ho poslali do neďalekej Kremnice, kde sa v nemeckom prostredí učil nemčinu. Do Banskej Bystrice prišiel študovať ako člen evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, ktorá jeho štúdium financovala, pretože otec odmietol syna ďalej financovať. Privyrábal si tiež ako vychovávateľ v banskobystrickej rodine Kolbenhayerovcov. V štúdiách pokračoval na evanjelickom lýceu v Prešporku (Bratislave).
V meste pod Urpínom zložil v roku 1816 kandidátsku skúšku u superintendenta A. Lovicha, ktorá bola podmienkou pre získanie štipendia na štúdium v Nemecku. V roku 1817 odišiel študovať evanjelickú teológiu na univerzitu v Jene, kde študoval literatúru o osudoch miestnych Slovanov.
V roku 1819 sa jeho pôsobiskom, v úlohe evanjelického farára, stala Pešť. Nasledujúcich 30 rokov bol evanjelickým farárom v chráme na dnešnom Deákovom námestí. Kollárova fara sa vtedy stala dôležitým centrom národného života pešťbudínskych Slovákov. Usilovnou publikačnou činnosťou sa stal vedúcou osobnosťou slovenských národovcov, aj napriek miestu jeho pôsobenia.
V roku 1835 prijal za manželku dcéru evanjelického farára – Frederiku Wilhelmínu Schmidtovú. Jeho prvou láskou však bola jeho spolužiačka Karolína, v čase jeho štúdií v Kremnici. On mal vtedy 15 a ona 12 rokov. Spoločne trávili čas hlavne pri úlohách, on ju učil matematiku a ona jeho zase nemčinu. S Frederikou sa stretol o niekoľko rokov neskôr, počas štúdií v Nemecku. Očarila ho natoľko, že sa stala predlohou najslávnejšej Kollárovej básne Slávy dcéra, ktorú napísal v roku 1824. Básnická skladba obsahuje 150 sonetov a hlavnou postavou je krásna Mína, ktorú tu opisoval ako ženu so slovanskými koreňmi, blonďavú so žiarivými modrými očami.
V revolučných rokoch 1848-49, kedy po dlhých a ťažkých rokoch bojov najprv s nemeckou časťou obyvateľstva v Pešti a neskôr maďarskými nacionalistami, ktorí ho označili za „nepriateľa maďarského národa“, s rodinou ušiel do Viedne, kde neskôr pôsobil na cisárskom dvore vo Viedni ako dôverník vlády pre otázky Slovenska. Vo Viedni dostal miesto mimoriadneho profesora slovanskej archeológie na univerzite.
Jeho cieľom bolo podať návrh na samosprávu Slovenska a na slovenské školy, kde by bol vyučovacím jazykom český jazyk. Ján Kollár bol pre mladých akýmsi vzorom. Ich literárne diela sa vtedy vydávali v češtine. Zlom nastal, keď Štúr začal presadzovať slovenčinu, ako nový jazyk Slovákov a naštrbil tak jednotu Čechov a Slovákov. Toto Kollár hlboko odsúdil a rovnako skritizoval aj Štúrovu slovenčinu. Štúrovci, hoci nepopierali, že sme s Čechmi bratia, chceli pre Slovákov ich vlastný jazyk. Biblická čeština, ktorou písal Kollár, bola na túto dobu už nemoderná. A „českoslovenčina“, ktorú presadzoval Kollár, odmietali nielen štúrovci, ale aj Česi. A tak sa skončilo priateľstvo dvoch významných mužov našich dejín.
Okrem kazateľnice, bol Ján Kollár veľmi činný aj s perom ruke. Písal predovšetkým poéziu. Napísal 86 básní. Venoval sa tiež zbieraniu ľudových piesní v spolupráci s Pavlom Jozefom Šafárikom a Jánom Blahoslavom-Benediktim. Jeho prvou básnickou zbierkou pod názvom „Básne Jána Kollára“, vďaka cenzúre prišla o niektoré sonety a aj celé slohy básní.
Jeho srdce však bilo pre umenie vo všetkých smeroch. Okrem kníh sa venoval aj hudbe – hral na fortepiano, kreslil a maľoval. Obrázkami si privyrábal už ako žiak. Bol veľmi pohyblivý, miloval cestovanie aj pobyt v prírode, ako malý sa skoro utopil v studni a počas pôsobenia v Prešporku zas o kúsok unikol smrti z vôd Dunaja. Spektrum jeho záľub bolo také široké, že v Prešporku ho prezývali „mních“, pretože „nemal čas na výstrednosti a hlúposti“.
Jeho život dopísal riadky poslednej kapitoly pred 170 rokmi, 24. januára 1852 vo Viedni.