Ďalšie pokračovanie príbehov a životných osudov osobností, ktorých meno sa spája aj s našim mestom…
AUTOR PRVÉHO SLOVENSKÉHO BALETU
Už o niekoľko dní si pripomenieme 110. výročie narodenia Šimona Jurovského, hudobného skladateľa, autora baletov, spevohier, komornej, scénickej a filmovej hudby. Narodil sa 8. februára 1912 s pôvodným priezviskom Weiss-Nägel v Ulmanke, dnešnej Uľanke.
Jeho študijné začiatky sa viažu k Banskej Bystrici, kde po základnej škole navštevoval gymnázium. Neskôr pokračoval na gymnáziu v Ružomberku, aby sa potom opäť vrátil do Banskej Bystrice, kde študoval na Učiteľskom ústave.
Na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave ho učili uznávané osobnosti – profesor Alexander Moyses (kompozíciu), Jozef Vincourek (dirigovanie) a Eugen Suchoň (klavír). Po škole nastúpil do Slovenského rozhlasu ako referent gramofónového a snímkového archívu. V roku 1939 sa rozhodol znovu vrátiť do školy – vo Viedni študoval kompozíciu na Hochshule für Musik und darstellende Kunst.
Účinkoval ako dirigent v Speváckom zbore bratislavských učiteliek a Bratislavskom robotníckom spevokole. Bol tiež režisérom v Slovenskom rozhlase a v roku 1955 sa stal riaditeľom SĽUKu. O rok neskôr bol vymenovaný ako umelecký šéf Opery Slovenského národného divadla, kde pôsobil až do svojej smrti v roku 1963.
Vo svojich skladbách nadviazal na postimpresionistickú orientáciu slovenskej medzivojnovej tvorby, do ktorých zakomponovával typické folklórne prvky. Ľudová spevohra „Ábelovské dievky“ sa stala súčasťou diela „Vietor od Poľany“. Pri príležitosti osláv 40. výročia SND skomponoval prvý slovenský balet „Rytierska balada“. Skladal tiež hudbu pre divadelné a rozhlasové hry a v povojnových rokoch sa stal jedným z najvyhľadávanejších autorov filmovej hudby. Autorsky sa podpísal pod hudbu k filmom „Posledná bosorka“, či „Dáždnik svätého Petra“. Jeho hudba zaznieva aj v dokumentárnych filmoch (napr. Fraňo Kráľ, P. O. Hviezdoslav, či Bratislavská jar). Za hudbu k dokumentu „Majster Pavol z Levoče“ s L. Chudíkom v hlavnej úlohe, získal Jurovský svoju prvú cenu za hudbu na festivale v Benátkach v roku 1955.
Skomponoval viaceré významné orchestrálne a symfonické kompozície a autorsky sa podpísal pod úpravy ľudových piesní a tancov pre SĽUK a ľudové súbory. V roku 1963 dostal Cenu Jána Levoslava Bellu in memoriam.
PRVÝ SLOVENSKÝ NÁMORNÝ DÔSTOJNÍK – VELIKÁN SVETOVÝCH MORÍ
21. februára 1882 (pred 140 rokmi) sa v Detve narodil Július Juraj Thurzo. Patril do slávneho rodu Thurzovcov z Radvane, ktorí sa venovali prachárskemu remeslu. Až jeho prastarý otec túto tradíciu narušil – stal sa stolárom. Júliusov otec Ján Daniel bol župným cestmajstrom, no zomrel skôr, ako malý Július oslávil prvé narodeniny. Podľahol zápalu pľúc. Rodina sa potom presťahovala do Banskej Bystrice. Jeho mama živila rodinu vyšívaním a varením pre študentov. V Banskej Bystrici mama Katarína hneď zapísala svojho jediného syna do nižšej triedy gymnázia, kde neskôr preukázal svoju bystrosť a nadanie. Július si uvedomoval, že musí matke pomôcť zabezpečiť primeraný život a vzdelanie aj svojim súrodencom. Preto sa rozhodol študovať na Uhorskej námornej akadémii vo Fiume (Rijeke), ktorá lákala nových študentov na bezplatné štúdium, s možnosťou stať sa námorným kapitánom. A tak začal Július snívať svoj sen. Opäť sa potvrdila jeho šikovnosť a bystrosť – školu absolvoval s výborným prospechom v roku 1900. Dôležitou súčasťou prípravy budúceho kapitána bola tvrdá prax, na parníkoch a plachetniciach. Počas dlhých plavieb často s láskou spomínal na mamičku a tiež na svoju lásku Kornéliu Petrikovichovú z Radvane. Obom písal listy, plné spomienok na spoločne strávené chvíle, ale tiež im približoval ťažký život námorníkov na mori.
Na lodi prežil stroskotanie, treskúce mrazy, silné morské búrky, či celé dni zmáčané dažďami a vetrom, kedy neraz hladoval. Na lodi bola jeho pracovná doba 24 hodín, ale zárobok mal veľmi biedny. Vtedy bolo známe, že služba na uhorských lodiach bola najhoršie platenou v rámci Európy.
V roku 1903 sa Július Thurzo stal poručíkom námornej obchodnej plavby a o tri roky neskôr získal vo Fiume diplom kapitána pre dlhé plavby. Ako námorný dôstojník sa plavil do Latinskej Ameriky, Karibiku, Atlantického, Indického aj Tichého oceánu.
Svetlom jeho života bola láska. S milovanou Kornéliou sa oženil 25. novembra 1906. Prvú svetovú vojnu odslúžil vo vojenskom námorníctve a potom sa vrátil do vlasti. Zamestnanie si však, vzhľadom na svoje povolanie, nevedel nájsť. V roku 1919 pracoval na mieste plavebného poradcu na československom veľvyslanectve v Belehrade. V roku 1923 začal pracovať na Poriečnom a plavebnom úrade pre oblasť Dunaja v Bratislave, kde sa stal aj kapitánom a neskôr riaditeľom tohto úradu.
Jeho osud bol však veľmi krutý. V roku 1911 prišiel o synčeka Julka. V druhej svetovej vojne zahynuli pri železničnom nešťastí aj dcéra a dve vnučky. Nekonečnú bolesť a trápenie zaháňal prácou. Písal spomienky z ciest, ktoré vyšli knižne až po jeho smrti, v roku 1973, pod názvom „Po svetových moriach“. Thurzo bol organizátorom československej lodnej plavby, najmä Dunajplavby. Podieľal sa aj na založení školy pre výchovu námorníkov na riečnych lodiach.
V roku 1949 sa vrátil do Radvane. Z jeho pozostalosti sa zachoval kalamár, ktorý používal pri písaní denníkov počas plavieb na mori. Kalamár je súčasťou zbierkového fondu Literárneho a hudobného múzeu v Banskej Bystrici. Srdce Júliusa Thurzu dotĺklo vo februári 1950 v Radvani.
MAĽOVAL PORTRÉTY A VYNAŠIEL TLAČIARENSKÝ STROJ „SAMOTLAČ“
Talentovaný maliar a sochár, ktorý miloval vedu, techniku a prírodné vedy. Jozef Božetech Klemens sa narodil 8. marca 1817 (205. výročie jeho narodenia). Jeho otec bol sedlár a výrobca kočov, pochádzal z Čiech a matka Sophia spod z Tatier. Druhé meno dostal podľa Božetecha – opáta známeho slovanského benediktínskeho kláštora na Sázave v 11. storočí.
Oženil sa so 17-ročnou šľachtičnou z Kolína nad Rýnom – Adalaidou. Narodili sa im dve dcéry a traja synovia. Po smrti prvej manželky sa oženil v roku 1869 s Antóniou Riznerovou z Kláštora pod Znievom. Narodil sa im spoločný syn Jozef.
Klemens študoval v Prahe na Akadémií výtvarných umení, ale popri tom navštevoval aj prírodovedné a technické prednášky. Zložil učiteľské skúšky z prírodných vied, češtiny a z nemčiny pre gymnáziá. Na štúdiá si privyrábal vyučovaním na novozaloženom vzdelávacom ústave K. S. Amerlinga, ktorý pomáhal budovať. Ako učiteľ povzbudzoval k praktickým experimentom a objavovaniu nových možností, pričom sa riadil Komenského pedagogickými zásadami, zhrnutými v známom diele „Orbis pictus“. Ešte v Prahe ho veľmi zaujal objav dagerotypie (predchodkyňa fotografie), ktorý skúmal v chemickom laboratóriu. Stal sa druhým fotografom na území Československa, ktorý si otvoril aj vlastný fotoateliér „Svetloobrazárňa“. Fotografie však boli na danú dobu ešte veľmi drahé a tak neskôr ateliér zanikol.
V roku 1843 sa vrátil na Slovensko a pôsobil v rodine oravského župana Smrečániho. Zapojil sa do šírenia národných myšlienok v spolku Tatrín. Namaľoval niekoľko portrétov slovenských národných dejateľov. V roku 1846 ho Banskobystrická mestská rada požiadala o vypracovanie návrhov a vyhotovenie plánov na postavenie priemyselnej školy.
Neskôr sa ešte vrátil na ďalšie štúdiá do Prahy, no jeho návrat domov urýchlili revolučné udalosti v rokoch 1848-49. Pre rodinu nastali ťažké časy, kedy trpeli biedou. Klemens sa opäť živil najmä maľovaním portrétov a obrazov pre kostoly.
Od roku 1856 pôsobil ako učiteľ technického kreslenia v Žiline, kde sa venoval aj vážnym vedeckým výskumom, najmä v oblasti geológie. Pre Žilinu za 7 rokov vypracoval projekty pre mestský pivovar, či na rekonštrukciu farského kostola, ktorý zničil požiar a poškodilo zemetrasenie.
V júni 1861 sa zúčastnil na Memorandovom zhromaždení budúcej Matice slovenskej a v podstate celý život bol hrdým a uvedomelým Slovákom. Sám navrhol slávnostný obal na Stanovy Matice, ktorý neskôr hodvábom a perličkami vyšívala manželka Jána Francisciho Rimavského. Podľa Klemensových návrhov boli vytvorené aj memorandové šperky, architektonické stvárnenie slávobrány na uvítanie prvého predsedu, a je tiež autorom slávneho portrétu Ľudovíta Štúra, ktorý zdobil slávnostnú dvoranu Matice slovenskej, v ktorej sa pravidelne konali valné zhromaždenia. Namaľoval tiež portréty prvého predsedu – biskupa Štefana Moysesa, prvého podpredsedu Karola Kuzmányho, básnika Andreja Sládkoviča, či Michala Hodžu.
Zaľúbenie v technických vedách ho priviedlo v roku 1862 k vypracovaniu návrhu na tlačiarenský stroj „samotlač“ a jeho výkresy sa dostali na výstavu do Londýna. Mal rád aj geológiu – v roku 1858 objavil spolu s P. Árvajom ložisko kamenného uhlia a farebného mramoru. Počas života zozbieral rozsiahlu zbierku minerálov, ktoré sú dnes súčasťou zbierok SNG v Bratislave, v Národnej galérii v Prahe a v Múzeu hlavného mesta Prahy.
V roku 1863 dostal Klemens miesto suplujúceho učiteľa prírodných vied a kreslenia na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici. Medzi jeho študentov patrili napríklad Jozef Murgaš, Andrej Stollmann, či Andrej Buday. Na Štiavničkách mal svoje chemické laboratórium, kde vyrábal zinkovú bielu farbu a neskôr aj bolognskú bielu farbu. Viac financií pre rodinu zabezpečoval aj naďalej maľovaním oltárnych obrazov a výzdobou kostolov.
Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní opäť zažíval perzekúcie a bol prenasledovaný ako uvedomelý Slovák. Nútili ho urobiť si skúšky na univerzite v maďarčine, čo však odmietol, lebo maďarčinu neovládal. Jeho erudovaná osobnosť však zavážila a naďalej tak mohol učiť na katolíckom gymnáziu. Keď však aj po piatich rokoch stále vyučoval v slovenčine, maďarská vláda ho v roku 1878 penzionovala.
Na dôchodku sa aj ďalej venoval doučovaniu kreslenia na banskobystrickom nižšom evanjelickom gymnáziu. Celý život miloval prírodu a objavovanie nielen jej krás, ale zbieral aj minerály a skúmal živočíchy. Ešte ako 63 ročný uskutočnil výlet po tatranských svahoch s výstupom na Kriváň, v spoločnosti svojej dcéry – učiteľky a výtvarníčky Bohdany a jej kolegyne.
Posledné roky jeho života ho trápili obličkové kamene, ktoré sa nakoniec rozhodol riešiť operáciou vo Viedni, ktorá však nebola úspešná. Zomrel v januári 1883 vo Viedni, kde ho na centrálnom cintoríne aj pochovali, no jeho hrob dnes už neexistuje. V roku 1960 bol odstránený náhrobný kameň, ktorý označoval jeho hrob (neskôr doňho pochovali aj jeho syna, viedenského lekárnika Karola Cyrila Klemensa), pretože skončila platnosť prenájmu hrobového miesta. Jeho existenciu potvrdzuje už len archívna fotografia.
SLOVENSKÝ UMELECKÝ STOLÁR A CESTOVATEĽSKÝ „INFLUENCER“ V CHICAGU
Reč je o Danielovi Šustekovi, ktorý sa narodil 27. januára 1846 v Slovenskej Ľupči, do rodiny stolára Andreja Šusteka. Mladý Daniel sa priučil remeslu v otcovej dielni a neskôr začal pracovať ako stolár v Banskej Bystrici, no potom ho zlákala tovarišská vandrovka. Vypracoval sa na umeleckého stolára a návrhára a osud ho zavial až do amerického mesta Chicago. Stal sa mecénom hospodárskych a politických akcií Slovákov a bol jedným zo zakladajúcich členov Matice slovenskej v USA. Patril medzi prvých Slovákov, ktorí sa usadili v USA. V čase, kedy prišiel do Chicaga, žilo v Amerike pravdepodobne len približne 30 až 50 Slovákov.
Napísal niekoľko cestopisných čŕt, ktoré obohatili literatúru druhej polovice 19. storočia. Známe sú jeho diela „Cesta cez Turecko a Egypt do Svätej Zeme“, „Potulky svetom“, či „Po tom šírom sveta poli“, ktoré okrem cestopisných čŕt vypovedali aj o miestnych hospodárskych a sociálnych pomeroch.
Aj vďaka jeho opisom zaoceánskych dobrodružstiev, ktorými dopodrobna približoval svojim krajanom svoj nový život, naštartovala prvá veľká vysťahovalecká vlna Slovákov za oceán.
Daniel Šustek prežil dramatickú plavbu z Liverpoolu do New Yorku, kde vystúpil na pevnú zem tesne pred koncom roka 1872 – presne 29. decembra. Šustek pravidelne písal aj ďalšie články o svojom novom živote, ale Ameriku nevykresľoval len v ružových okuliaroch. Písal aj o krízach a ťažkých časoch, no napriek tomu už počas nasledujúceho roka sa do Ameriky vybralo ďalších 1300 Slovákov. Aj preto ho môžeme považovať za prvého slovenského cestovateľského influencera.
Daniel mal v čase príchodu do Ameriky 26 rokov, no za sebou už veľa cestovateľských zážitkov. Poznal celú Európu a patril k prvým, ktorí odišli za „veľkú mláku“. Ovplyvnil to aj pomerne skorý odchod jeho otca, ktorý zomrel, keď bol Daniel ešte mladý chlapec. O Daniela sa tak skôr staral starší brat, ktorý mu bol aj cestovateľským vzorom a práve jeho zážitky z tovarišských ciest podnietili na takúto cestu aj Daniela. Už ako 18-ročný odcestoval do Pešti a pokračoval do Paríža, Carihradu, Palestíny, Sýrie, Egypta…
V Paríži sa Daniel rozhodol, že sa o svoje cestovateľské zážitky chce podeliť s inými a kontaktoval priateľa Daniela Licharda, ktorý v Skalici a Martine vydával Obzor – noviny pre hospodárstvo, remeslo a domáci život. V Obzore sa jedného dňa objavil článok o dobrodružstve na lodi cestou z Liverpoolu cez Atlantik na palube parníka City of New York. Dvojtýždňovú plavbu „okorenila“ strašidelná búrka a všetky emotívne zážitky a pozorovania z cesty Šustek v článku opísal tak pútavo, že jeho článok inšpiroval tisícky ďalších Slovákov opustiť život v domovine a odísť za oceán.
Šustek bol zručným majstrom, ale aj šikovným podnikateľom. Zároveň však nezabúdal na prichádzajúcich krajanov, ktorým sa snažil pomáhať. Po piatich rokoch v USA si zarobil na vlastnú farmu v Iowe. So svojim švagrom sa rozhodli investovať do spoločnosti Union Pacific, kúpili približne 12 tisíc štvorcových metrov pozemkov, kde plánovali postaviť slovenskú osadu. Na farme im chceli dať prácu a v mestečku bývanie. Šustekov sen sa nakoniec rozplynul, ale našli sa pokračovatelia tejto myšlienky. V Amerike vyrástlo niekoľko podobných „slovenských dedín“ – napríklad Slovak v Oklahome, Slovaktown v Arkansase, či Nitra v Západnej Virgínii.
Daniel Šustek bol jeden z prvých úspešných Slovákov, ktorí sa presadili v Amerike. Zomrel pred 95 rokmi, v roku 1927 v Chicagu, vo veku 81 rokov. Aj vďaka nemu sa počet Američanov so slovenským pôvodom v súčasnosti odhaduje na približne 750 tisíc…