Aj tento týždeň pokračujeme výročiami osobností, ktorí sú spätí s našim mestom…
VÝNIMOČNÝ REMESELNÍK SO ZLATÝMI RUKAMI
Významná osobnosť, ktorá sa zapísala aj do dejín mesta Banská Bystrica. Samuel Libay pochádzal zo zlatníckeho rodu a sám patril k tým najtalentovanejším zlatníkom v celom Uhorsku. Narodil sa pred 240 rokmi (11. marca 1782) v Modre. Zlatnícke remeslo sa mu dostalo pod kožu v otcovej dielni. Keď dosiahol 16 rokov, odišiel sa priučiť do dielne Jána Michala Tirtscha do Bratislavy. Ako 19-ročný sa vybral na tovarišský chodníček, ktorý ho nakoniec priviedol do Banskej Bystrice. Naše mesto sa stalo preňho domovom a miestom, kde vytvoril svoje najkrajšie diela, v roku 1805. Býval na viacerých miestach. Najprv na Hornom námestí v dome č. 16, neskôr na Hlavnom námestí v dome č. 5, neskôr aj v Dolnej ulici v dome číslo 33 a naposledy na Hornej ulici č. 175 (podľa starého číslovania), kde dnes stojí budova Hlavnej pošty. Libay sa stal mešťanom Banskej Bystrice v roku 1807.
V roku 1811, ako 29-ročný, sa oženil s Frederikou Schröppel. Spolu mali 6 detí. Najstarší – August Teofil sa stal lekárom, Karol Ľudovít bol maliarom. Nasledovali Terézia Frederika, Augusta Ludovika, Viliam Móric a posledný syn Samuel Adolf.
Samuel Libay bol okrem svojej profesie aj aktívnym mešťanom. Stal sa členom meštianskeho zábavného spolku, ktorý združoval spolu 153 mužov. Boli medzi nimi dôstojníci kráľovských kasární v Radvani, banskobystrickí mešťania, ale aj ďalší poprední zlatníci – František Rosenberger, či Alojz Herritz.
Počas svojej zlatníckej kariéry sa postupne vypracoval na cechmajstra zlatníckeho cechu a v jeho dielni vyrástlo niekoľko ďalších skvelých zlatníkov. Prostredníctvom svojich výrobkov dokonale odprezentoval nenahraditeľnosť ručnej zlatníckej práce – v období, kedy súperila so zavádzanými modernými technológiami strojovej výroby, ktoré zažívali svoj obrovský „boom“. No v zlatníctve mala poctivá remeselná príprava, detailné a precízne vypracovanie výrobku, bezkonkurenčné postavenie. Libay okrem svojho zlatníckeho majstrovstva, dokázal aj nenahraditeľné schopnosti umeleckého pozorovania. Aj vďaka nemu a jeho dielam, ktoré boli prezentované na Miléniovej výstave v Budapešti a Svetovej výstave v Paríži, sa Banská Bystrica dostala aj do širšieho európskeho povedomia.
Libay sa už v roku 1807, keď mal len 25 rokov, stal členom banskobystrického zlatníckeho cechu. Pred prijatím musel vyhotoviť zadanú prácu – striebornú vysokú kávovú kanvicu, podľa súčasnej módy, s dvojitou bordúrou, o váhe 32,5 lóta. Zároveň pri vstupe do cechu zložil vstupný kapitál vo výške 50 zlatých a za dve zvolania cechu vyplatil 2 zlaté. Neskôr sa stal banskobystrickým zlatníckym cechmajstrom a čestným členom budapeštianskeho a viedenského zlatníckeho cechu.
V jeho zlatníckej dielni vyrástlo niekoľko skvelých zlatníkov. Z nich sa o zachovanie zlatníckej tradície Samuela Libaya najviac zaslúžili František Rosenberger a Viliam Emler.
Jeho zlatnícka tvorba je inšpirovaná najmä prírodou. Charakteristickou je predovšetkým jemná technika filigránu, ktorá pripomína krehké japonské umelecké diela. Technikou, ktorá je podobná benátskej a bruselskej čipke, zdobil drobné ozdobno-úžitkové predmety – spony, ihlice, brošne, vinety, schránky, krstné medailóny, či väčšie diela – plastiky a busty.
Jeho najslávnejšie diela sú predovšetkým Glagitsov pokál z roku 1835, filigránová soška cisára Napoleona I. z roku 1847 a filigránová busta cisára Fratiška I. z roku 1840.
Predmety, vytvorené rukami zlatníka Samuela Libaya dnes môžete obdivovať vo viacerých slovenských aj maďarských múzeách a mnohé sú dodnes v súkromných zbierkach zberateľov. Časť jeho diela môžete vidieť aj pri návšteve expozície Stredoslovenského múzea v Matejovom dome.
Samuel Libay zomrel v roku 1866 a navždy odpočíva v rodinnej hrobke v tieni vysokého stromu, na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici. Aj samotná hrobka je umeleckým dielom. V prednej časti je vložená tabuľa s nápisom „Familie S. LIBAY´s Ruhestäte“ – Miesto posledného odpočinku rodiny S. Libay.
TALENTOVANÝ SPISOVATEĽ S NEĽAHKÝM OSUDOM
Slovenský básnik a prozaik – vlastným menom Ľudovít Mistrík, no pre čitateľov známy ako Ľudo Ondrejov. Narodil sa na jeseň v roku 1901 v chorvátskom Slanje, do slovenskej rodiny miestneho stolára. Väčšinu svojho detstva prežil v Kostiviarskej, pri Banskej Bystrici. Chudobná dedinka a prostredie blízkych hôr sa mu natrvalo vtlačilo pod kožu.
Jeho život bol plný rozporov. Už od detstva zažíval neľahké chvíle. Otec odišiel od rodiny so siedmimi deťmi do Ameriky, kde sa stratil a tak sa mama o deti starala sama. Ondrejov mal vtedy pol druha roka. Aj preto musel Ľudovít pomerne skoro začať pracovať, aby pomohol mame živiť rodinu. Tvrdá práca mu pomohla nadobudnúť silné sociálne cítenie s chudobnými a tvrdo pracujúcimi ľuďmi a zároveň odpor k bohatým a civilizačnému svetu.
Základné vzdelanie získal v Banskej Bystrici. Po skončení štúdia pracoval ako notár, neskôr pracoval v automobilových dielňach ako šofér z povolania. Bol tiež úradníkom Matice slovenskej v Martine.
V roku 1938 odišiel zo srdca Slovenska do hlavného mesta, kde začal písať už ako profesionálny spisovateľ. Počas 2. svetovej vojny arizoval bratislavské kníhkupectvo a obchod s hudobninami židovskej rodiny Steinerovcov – dnes známe ako „Antikvariát Steiner“. Arizoval tiež veľkoobchod s textilným tovarom „Bratia Känzler“. Rodinu Steinerovcov udal úradom a na základe tohto ohlásenia ich odvliekli do koncentračného tábora v Osvienčime, z ktorého sa nikdy nevrátili.
Naproti tomu sa v roku 1944 stal partizánom v skupine s názvom „Smrť fašizmu“. Po oslobodení sa stal referentom na Povereníctve pre informácie. V roku 1947 pracoval ako redaktor časopisu Partizán, neskôr bol správcom Domova Zväzu slovenských spisovateľov v Budmericiach.
Jedného dňa sa pri poháriku vína dohodol s priateľom Milošom Bazovským, že budú cestovať do Afriky. Na začiatok zohnali peniaze od Matice a potom bol plán živiť sa obrazmi, ktoré nakreslí Bazovský. Preštudovali si dostupnú literatúru, pozreli zopár dokumentárnych filmov zbalili batohy. Z Bratislavy sa dostali na maďarský konzulát, kde si vybavili pasové formality aj kajutu. Doplavili sa do Belehradu. Bohužiaľ ich plány nevyšli, pretože Bazovského obrazy nešli na odbyt. Nepredal sa ani jediný. Po osemnástich dňoch sa vrátili domov.
Vo veku 40 rokov sa oženil s učiteľkou Oľgou. No aj jeho svadobný deň bol kontroverzný. Ženích odmietol prísť na vlastný sobáš, namiesto toho sa doma opil „pod obraz boží“. Nevesta so svedkom ho museli doviesť pred oltár. Hoci bol kňaz pohoršený, rozhodol sa ich oddať. Ich manželstvo ale nebolo vydarené. Ľudo uprednostňoval krčmy pred ich manželstvom a pohárik ľúbil viac ako vlastnú ženu.
Jedného dňa, v roku 1952, oslavoval vo viacerých bratislavských podnikoch, kde alkohol tiekol prúdom. Bol natoľko opitý, že nepostrehol s kým sa rozpráva a spustil sériu nadávok proti režimu. Dvaja muži mu vykrútili ruky a vyvliekli ho na ulicu. Neskôr bol zadržaný pre opilstvo a verejné pohoršenie a pre výroky proti národnostiam. O pomoc požiadal známeho Rudolfa Fabryho, ktorý bol na ústrednom výbore komunistickej strany dobre zapísaný a mal dobré meno aj vo zväze spisovateľov. Fabry zhromaždil všetky informácie o Ondrejovi, o tom aké mal ťažké detstvo, že bol účastníkom Slovenského národného povstania, že bol členom partizánskej skupiny a mnoho iné. Fabry súdruhom zdôraznil aj to že, Ondrejov je hlavne nadaný spisovateľ a že jeho najznámejšia trilógia, písaná pre mládež, je vynikajúce dielo o boji ľudu za svoje oslobodenie. Aby sa Ondrejov vyhol prokurátorovi, bolo nutné opustiť Bratislavu, a tak mu Fabry vybavil tvorivý pobyt v Čiernom Balogu. Ani tu nepohrdol pohárom vína, len bez väčších následkov.
Jeho literárnu tvorbu výrazne ovplyvnilo detstvo, prežité v objatí prírody po boku starostlivej matky. ku ktorej Ondrejov prechovával od malička úprimný a nežný cit. Obraz otca, ktorého poznal len z rozprávania iných, mu pomáhali tvoriť detská fantázia, tajomnosť a predstavivosť.
Do literatúry vstúpil najprv básnickou tvorbou, ktorú uverejňoval v Národných novinách, Slovenskom učiteľovi, Proletárke, či Slovenských pohľadoch. Knižným debutom bola lyrická skladba Martin Nociar Jakubovie, ktoré charakterizuje vzbura proti sociálnej nespravodlivosti, smútok a citové vypätie.
Najvýraznejšie sa však na poli literatúry zapísal ako autor kníh pre deti a mládež. Inšpiroval sa najmä ľudovými rozprávkami, podľa ktorých vznikli napríklad prózy Rozprávky z hôr, Tátoš a človek, či O zlatej jaskyni. Lásku k prírode rozvíjal vo fiktívnych dobrodružných cestopisoch Africký zápisník, Horami Sumatry alebo Príhody v divočine.
Vrcholom Ondrejovej tvorby sa stala trilógia pod názvom Slnko vystúpilo na hory. Jej prvý diel – Zbojnícku mladosť, napísal v roku 1937. Voľným pokračovaním nadviazal v roku 1939 pod názvom Jerguš Lapin a trilógiu uzatvára próza Na zemi sú tvoje hviezdy, dokončená v roku 1950. Pútavé rozprávanie o Jergušovi Lapinovi, chlapcovi z podhorskej dediny, zachytáva jeho detstvo aj dospelosť, pričom slovenská príroda symbolizuje obrodzujúcu silu, z ktorej čerpá aj hlavný hrdina príbehu.
Zomrel 18. marca 1962 vo veku 60 rokov v Bratislave. K arizácii židovského majetku sa nikdy nevyjadril.