VERŠE PRETKÁVANÉ HUDOBNÝMI TÓNMI, ZAFARBENÉ FARBAMI OD VÝMYSLU SVETA
Vedeli ste, že Dominik Skutecký a Pavol Orságh Hviezdoslav boli rovesníci? Jeden ovládal čaro farbičiek z palety, ktorými tvoril svet na plátne. Druhý zas ohýbal slová a tkal príbehy vo vetách… velikáni svojej doby, vďaka ktorým bol svet čarovnejším miestom aj napriek temnote obdobia, v ktorom títo muži žili. Možno aj preto má posolstvo ich diel takú moc aj dnes. O tom všetkom, ako to bolo, akí boli oni, aký bol svet a čo všetko vzniklo „pod rukami“ týchto mužov a aj ďalších iných umelcov, vám pomôžeme poodhaliť vďaka veľmi zaujímavému projektu – „Zvuky a farby Krvavých sonetov“. Ide o multi-žánrový koncert pri príležitosti 100. výročia úmrtia Dominika Skuteckého a 100. výročia úmrtia Pavla Országha Hviezdoslava. Koncert sa uskutoční v inšpiratívnom prostredí, priam dýchajúcom umením – v rodinnej vile Dominika Skuteckého, kde zaznejú hudobné tóny, pretkávané veršami Krvavých sonetov. Spojenie hudby, veršov a výtvarného umenia je prísľubom nezabudnuteľného zážitku.
FAREBNÉ MÚZY DOMINIKA SKUTECKÉHO
Skvelý maliar a výnimočný človek, ktorý vo svojom srdci nosil lásku k tomuto mestu a prežil tu kus života. Bystrica mu dala zmysel života – pochádzala odtiaľto jeho najväčšia životná múza, milovaná manželka Cecília. V Bystrici a v jej okolí našiel múzy ďalšie. Miloval tento kraj, hory, lesy, pokoj takmer horského vidieka. Zažil si totiž rušný život vo Viedni, Mníchove aj Benátkach… našiel múzy nevídané v hámroch a kováčskych dielňach, vo vyhniach, kde mocný živel oheň krotili kováči a hámorníci a pretvárali hmotu na hotovú vec. Fascinoval ho tento proces natoľko, že práve tu vytvoril najväčšiu kolekciu svojho diela – obrázky s témou ťažkej práce mužov, pracujúcich s medenou rudou. Jeho inšpiráciou bola aj jeho rodina. Jeho deti. Na otca sa podala najmladšia dcéra Karola, ktorú otec s láskou viedol k umeniu narábania s farbičkou a štetcom, keď na plátno maľovali celý svet… Umením pohladený bol aj maliarov vnuk, syn dcéry Karoly – Peter Karvaš. Ten nie tak štetcom a paletou sa oháňal, ale slová na papier veru majstrovsky ukladal!
„LEBO NIE TEN, KTO V ROZKOŠI PLANÚC ŽIL, ALE TEN, KTO TVORIL A VYTVORIL, MÔŽE HOVORIŤ, ŽE ŽIL“ (PAVOL ORSÁGH HVIEZDOSLAV)
Slovenský básnik, dramatik, spisovateľ, prekladateľ a právnik. Narodil sa len o pár dní skôr ako maliar Dominik Skutecký. Hviezdoslav patril k najvýraznejším osobnostiam slovenskej literatúry a kultúry 19. a 20. storočia a právom ho radíme k najvýznamnejším zjavom slovenskej literatúry vôbec. Hviezdoslav je zakladateľom slovenského kritického realizmu.
Pochádzal z Vyšného Kubína. Prišiel na svet ako tretie dieťa do rodiny chudobného zemana, garbiara a roľníka. Ako malý chlapec býval veľmi chorľavý, preto sa rodičia rozhodli, že namiesto tvrdej práce ho pošlú k bohatému strýkovi do maďarského Miškovca. Tak sa začala jeho cesta k tomu, aby sa neskôr stal básnikom. V Miškovci študoval na gymnáziu, no s maďarčinou sa dosť trápil. Rád však trávil veľa času v strýkovej bohatej knižnici, kde napísal aj svoje prvé básne a to dokonca v maďarčine aj nemčine. Po návrate domov pokračoval v štúdiu na Evanjelickom gymnáziu v Kežmarku a neskôr na Právnickej akadémii v Prešove. Po ukončení štúdií sa venoval práci koncipienta v advokátskych kanceláriách a nakoniec si otvoril vlastnú advokátsku prax v Námestove. Vykonával aj činnosť sudcu a neskôr bol riaditeľom Tatrabanky v Dolnom Kubíne. Popri práci advokáta napísal svoje vrcholné lyrické a epické diela – Krvavé sonety, Prechádzky jarom, letom, Hájnikovu vežu, Eža Vlkolinského a mnohé ďalšie.
Svoj život prežil po boku milovanej ženy Ilony. Ich manželstvo bolo veľmi pekné a šťastné, no vlastnými potomkami nebolo požehnané. Po tragickej udalosti, keď zomrel Hviezdoslavov brat Mikuláš, rozhodli sa manželia adoptovať si bratove dve detičky.
Vedeli ste, že…
- Svoj pseudonym „Hviezdoslav“ si zvolil sám. Odvodil ho od svojej veľkej vášne – hviezd, ktoré rád a často pozoroval. Aj Hviezdoslav, rovnako ako Sládkovič, má svoju vlastnú planétku, ktorá je po ňom pomenovaná.
- Hviezdoslav miloval mašle! Na vyobrazeniach ho vždy vidíme s mašľou, uviazanou okolo krku. Tento štýl nie je vôbec zvyčajný. Hviezdoslav bol iný, mal rád extravaganciu, chcel sa líšiť. Jeho outfitu tak nikdy nechýbala neprehliadnuteľná mašľa. Jeho najobľúbenejšia farba bola sýtomodrá. Pochovali ho s bielou kravatou s belasými bodkami.
- Výnimočnosť P. O. Hviezdoslava dokazuje aj to, že jeho podobizeň nechýbala na bankovkách, minciach, či známkach.
HVIEZDOSLAVOVE KRVAVÉ SONETY
Cyklus 32 sonetov s ostrou protivojnovou tematikou vznikol v roku 1914, no vydané boli až v roku 1919. Sám Hviezdoslav mal vtedy 65 rokov. Vojnové udalosti niesol veľmi ťažko, aj keď nikdy nebol priamym účastníkom vojny. Videl však utrpenie ľudí, kruté zabíjanie, ničenie tovární aj kultúrnych pamiatok a preto nezostal mlčať. Sonety začal písať len niekoľko týždňov po vypuknutí vojny. Jeho originálny rukopis je uložený v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice.
Krvavými sonetmi vyjadril Hviezdoslav svoj nesúhlas s pošliapaním a ponížením ľudskosti vo vojnových časoch. Nájdete tu sonety opisujúce otrasný obraz vojny s jej ničivými dopadmi na človeka, či nastolenie otázky, kto je za tieto hrôzy zodpovedný a na konci verše, vyjadrujúce nádej na pokoj a život v mieri a vieru v ľudskejšie, spravodlivejšie usporiadanie spoločnosti.
DOMOV MÚZ V MÚZEU
O múzach, literárnych aj hudobných, sa toho dozviete ešte oveľa viac! V Banskej Bystrici máme na to jedno špeciálne miesto! Literárne a hudobné múzeum, ktoré ukrýva mnohé poklady literárneho aj hudobného života mnohých osobností, ktoré žili a tvorili v Banskej Bystrici a našom regióne. Okrem Domova múz tu nájdete aj Bábkarský salón a expozíciu Ľudové hudobné nástroje na Slovensku. Okrem toho si môžete spraviť pekný prázdninový výlet do Pamätného domu J. G. Tajovského do Tajova, ktorý tiež spravuje Literárne a hudobné múzeum. Určite sa to tohto úžasného „domu“, plného zošitov s originálnymi zápiskami, tlačených kníh, či rôznych tradičných hudobných nástrojov vyberte. Stojí to za to. Zabavíte sa vy aj vaše ratolesti. Spoznať tu môžete napríklad aj Petra Karvaša, Ondreja Sliackeho, či Pavla Hrúza a veľa ďalších.
- Náš tip: v múzeu pripravili zaujímavý prázdninový program, kedy si múzeum vychutnajú aj menší návštevníci, ktorí takto prirodzeným spôsobom dostanú možnosť „nazrieť cez okienko“ do sveta literatúry, hudby a divadla.
HRY SO SLOVAMI
Tento rok sme si pripomenuli 80. výročie narodenia ďalšieho z mužov, pohladených umením. V roku 1941 sa v Banskej Bystrici narodil spisovateľ Pavel Hrúz. Spočiatku to vôbec nevyzeralo, že sa z neho stane úspešný muž slova. Narodil sa do rodiny krajčíra a sám študoval na elektrotechnickej priemyslovke doma v Bystrici a neskôr na elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave. Cestu k literatúre, ako zamestnaniu, si hľadal pomerne dlho. Po skončení štúdií pracoval ako elektroinštalatér, neskôr v pivovare a potom aj ako technik vysielača na Kráľovej holi. V roku 1968 sa stal redaktorom v Matičnom čítaní a od roku 1990 pracoval v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici.
Tvoril a písal však už dávno pretým. Prvé diela vznikali za čias študentských. V roku 1966 prišla na svet jeho prvotina – kniha poviedkových čŕt zo študentského prostredia „Dokumenty o výhľadoch“. Neskôr, v časoch tvrdého socializmu, sa jeho literárna tvorba stala nežiadúcou a tak publikoval len v samizdate. Po Nežnej revolúcii sa opäť literárne „nadýchol“ a tvoril krásne diela, ktoré si nachádzali cestu k čitateľom. V roku 1998 získal za svoju tvorbu ocenenie literárnou cenou Dominika Tatarku za knihu „Hore pupkom, pupkom sveta“.
OSEMDESIATINY PODLAVIČANA
Obdivuhodných 80 rokov oslávi na konci mesiaca spisovateľ, srdcom aj dušou Podlavičan, Ondrej Sliacky. Spisovateľ začal po štúdiách pedagogiky, slovenského jazyka a dejepisu, pracovať v roku 1969 pre týždenník „Kultúrny život“ a zároveň začal pôsobiť vo vydavateľstve „Mladé letá“. Na začiatku 90. rokov sa stal šéfredaktorom celoštátneho odborného časopisu o detskej literatúre „Zlatý máj“ a umeleckého mesačníka pre deti „Slniečko“.
Ovplyvňoval tak množstvo mladých čitateľov už od detského veku a štepil im lásku ku knihe a literatúre. V roku 1993 sa podieľal na vzniku Bibiany – známej revue o umení pre deti a mládež. V súčasnosti je ešte stále skvelým profesorom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave a pôsobí aj v Literárnom informačnom centre, ktoré je vydavateľom jeho „srdcovky“ – časopisu „Slniečko“.
Z jeho pera pochádza množstvo krásnych a hodnotných diel najmä pre deti a mládež. Možno sa aj vám „rozsvieti“, keď spomenieme zbierky rozprávok „Najkrajšie slovenské povesti“, či „Turecká studnička“ alebo „Povesti a príbehy z medenej Bystrice a okolia“.